Genocída nie je metafora, ale právny termín definovaný v Dohovore o zabránení a trestaní zločinu genocídia z roku 1948. Predpokladá úmysel „zničiť úplne alebo čiastočne niektorú národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu“, a to pri všetkej obludnosti Kaddáfího režimu zavraždenie niekoľkých stoviek alebo tisícok ľudí nespĺňa – je to masaker, ale celkom určite nie genocída.
Naopak, nemôžem sa ubrániť otázke, prečo sa svedomie lídrov západných štátov doteraz neozvalo v prípade občianskej vojny v Kongu, kde od roku 1998 v tieni záujmu svetových médií a konfliktov v Kosove, Afganistane, Iraku či Líbyi zahynulo podľa odhadov od štyroch do desať miliónov ľudí. Táto ignorancia má svoje vysvetlenie. Podľa správy organizácie Human Rights Watch existuje spletitá súvislosť medzi vysokými politickými činiteľmi na Západe a ozbrojenými pašerákmi, zahraničnými korporáciami ilegálne ťažiacimi nerastné bohatstvo i vládnymi oddielmi. Každý tu má vlastné zločinecké záujmy.
Rozhodnutie premiérky sa aj bez tohto dramatického expozé dalo predvídať. Už pred ňou totiž šéf slovenskej diplomacie Mikuláš Dzurinda vyhlásil, že Slovensko nesúhlasí s vojenským zásahom v Líbyi bez priameho mandátu OSN. Ten istý Dzurinda, ktorý ako premiér na podporu bombardovania Juhoslávie súhlas Spojených národov nepotreboval. Presviedčať, že týmto ľuďom ide naozaj a principiálne o ľudské práva, je vo svetle ich skutočných meniacich sa záujmov nudná lož.
Čo by nás malo znepokojovať na súčasnom diškurze o Líbyi najviac, je neúcta k medzinárodnému právu a pravidlám vzťahov medzi štátmi. Akékoľvek úvahy v tomto smere musia zahŕňať tri aspekty. Po prvé (taká maličkosť), súhlas miestneho obyvateľstva. Ten nie je jednoznačný. Významná časť líbyjskej opozície je proti intervencii zvonku. Africká únia je striktne proti. Liga arabských štátov, ktorá pôvodne vojenské riešenie takisto odmietala, sa síce najnovšie vyslovila za vytvorenie bezletovej zóny nad Líbyou, ale s jasným odkazom: lídri krajín LAŠ vyzývajú na tento krok OSN, nie EÚ a už vôbec nie NATO. A v neposlednom rade sa vo vyhlásení zdôrazňuje, že má ísť o arabskú intervenciu, nie západnú. Už len fakt, že o niečom takom rokovala EÚ i NATO, môžu v tomto regióne považovať za prejav arogancie, pretože ani jedno z týchto zoskupení nemá právo zasahovať v severnej Afrike bez mandátu svetovej organizácie. To je aj druhá podmienka možnosti intervencie. Treťou podmienkou je pravidlo, že o vojenskom riešení by sa malo uvažovať len vtedy, ak môže zabrániť väčšiemu krviprelievaniu a destabilizácii, a to je v zložitých podmienkach Líbye viac ako diskutabilné.
Musíme si uvedomiť, že západné krajiny nemajú v tejto časti sveta dobré meno. Pokazili si ho koloniálnou politikou, rasizmom, Bushovými agresívnymi vojnami, podporou diktátorov a ignorovaním demokratickej opozície. Dnes sme preto tí poslední, kto má morálne oprávnenie vojensky zasahovať v tejto časti sveta v mene ľudských práv. Pomôžme Afrike. Logistikou, rozvojom demokratických programov, ekonomickou podporou. Ale nezačínajme s exportom vojny.