S údivom som sledoval viaceré aktivity a gestá, ku ktorým na strane našich oficiálnych predstaviteľov a inštitúcií dochádzalo pri príležitosti osláv 70. výročia SNP.
Dokumentárny film Slovensko, povstanie 1939 – 1945, ktorý odvysielala verejnoprávna RTVS a ktorý vznikol s výraznou finančnou podporou štátu, predstavil fašistické Slovensko takmer až ako selanku. Autor scenára filmu Martin Lacko verejne prezentuje názory, ktoré znevažujú význam tejto historickej udalosti.
Ten istý štát, ktorý dal peniaze na takéto „dielo“ a podporil tvorbu takého problematického historika, pritom len niekoľko dní pred odvysielaním filmu v televízii v osobe svojho vysokého politického predstaviteľa (predsedu parlamentu) počas celoštátnych osláv jednoznačne vyzdvihol význam Povstania. Označil ho – veľmi správne – za záchranné koleso pre národ.
Uznajte, to sa nedá nazvať paradoxom, to už je schizofrénia! Rovnako ako fakt, že veniec k Pamätníku SNP počas osláv kládli aj predstavitelia dvoch, štátom výdatne dotovaných, inštitúcií, ktorým je blízke ideové razenie prezentované v spomínanom dokumente: Ústav pamäti národa a Matica slovenská. Takže to zhrniem v bodoch:
Po prvé, štát chvályhodne oslavuje SNP, pritom však financuje výrobu filmu, ktorý správnosť a dôležitosť toho istého Povstania spochybňuje.
Po druhé, ÚPN dlhodobo prostredníctvom svojich historikov prezentuje názory, ktoré lahodia neoľudáckemu vkusu, pritom však kladie veniec k ústrednému Pamätníku SNP.
Po tretie, Matica slovenská je názorovo skoro identická s ÚPN, ale pritom tiež kladie vence k Pamätníku SNP v Banskej Bystrici.
Ide o defilé absurdít, ktoré pripomína pacientov s psychickou poruchou rozpoltenej osobnosti.