Keď vysvetlil, čo všetko mal na srdci, vzali ho. Bojoval s nimi vyše dvoch mesiacov. Potom ich obkľúčila protipartizánska jednotka. Jegorov určil osem chlapov, medzi nimi aj jeho, aby kryli ústup. Ten sa podaril, akurát jeho Nemci zajali. Napodiv ho iba vypočúvali a presunuli k Baltickému moru, kde mal s ďalšími zajatcami strážiť zbombardované sklady s rozličným vojenským materiálom.
Velil im nemecký poddôstojník. Bola zima, fúkal studený vietor, okolo rovina ako stôl. Preto im kázal založiť oheň, pri ktorom sa striedali po skupinách. Okolo išla jednotka SS na front. Jej veliteľ kázal zastaviť. Priblížil sa k podozrivému ohňu. Niečo hovoril, no Slováci mu nerozumeli. Vtom vytiahol pištoľ a začal ňou šibrinkať. Poddôstojník naňho namieril samopal. Hádali sa o život. Nacisti poddôstojníka napokon odzbrojili a vzali na neďalekú posádku. Už je po ňom, myslel si. Ale nasledujúce ráno sa ukázal. Všetci boli radi, že ho zase vidia. Živého.
Nachladol, a tak ho poddôstojník poslal do blízkej nemocnice. Keď vyzdravel, robil tam sanitára. Červená armáda sa však blížila. Na moste ponad rieku nastal zmätok. Autá a transportéry sa zastavili, nemeckí vojaci utekali na druhý breh. Prišlo protiletecké delostrelectvo, aby bránilo nemocnicu, no Nemci rýchlo odtiahli. Keď Rusi zistili, že je zajatý partizán, boli veľmi prekvapení. Našťastie Nemci viedli dôkladnejšie dokumentáciu ako personálny úrad. O ňom osem strán. Poznamenali ešte aj to, akého náboženstva boli jeho starí rodičia. A tak mu osloboditelia uverili.
Domov sa vrátil, keď si všetci mysleli, že dávno padol. O to bola radosť väčšia. Takto prežil vojenské zajatie, čo sa málo partizánom podarilo. Dožil sa vysokého veku. Mišo Barón z Novoveskej Huty. Spolu sme pracovali v tunajšom závode Uránového priemyslu.