V nej sme mávali priemyslovácke plesy, spolu s rodičmi som tu sledoval vystúpenie Waldemara Matušku, Karla Štědrého, Karla Gotta či Suchého so Šlitrom. Pravidelne sa tu schádzali adepti spoločenského tanca a správania pod vedením nezabudnuteľného Jozefa Remišovského…
Nechcem sa zapletať do detailov, kto čo spôsobil, kto predal svoju dušu a kto dnes iba údajne finančne zachraňuje hlavné mesto. Osud PKO mi bol jasný po prečítaní pamfletu v jedných bratislavských novinách, pod ktorý sa podpísal istý renomovaný historik. Z toho tónu bolo zrejmé, že areál upadol do nemilosti radných pánov a že im transakcie s developermi nepriniesli len vyúčtovateľné a zdaniteľné príjmy.
Duch a obsah tohto článku boli jednoznačné: PKO vraj nemá historickú hodnotu, budovy dali prebudovať komunistickí papaláši len preto, aby mali kde uskutočňovať svoje konferencie a zjazdy. Súčasne sa spomínalo, že sa pri rekonštrukcii použil karcinogénny azbest. Tieto dve tvrdenia nešli dokopy. Že by súdruhovia dovolili, aby im „snežili“ na hlavy a pľúca azbestové vločky, ktorých škodlivosť na zdravie bola už vtedy dokázaná?
V článku chýbala zmienka o tom, že predtým priestory PKO slúžili Bratislavčanom ako dejisko populárnych Vianočných trhov a neskôr ako významný stánok kultúrneho trávenia voľného času. Iste, dnes má Bratislava už viac priestorov, v ktorých sa dá rozvíjať kultúra, nie je odkázaná na nejaké PKO. Ale napríklad Praha si s veľkou pozornosťou a hrdosťou udržiava viacero kultúrnych stánkov, ktorých „historickosť“ z roka na rok narastá.
Chcel by som upozorniť, že v Bratislave ešte stále stojí stará, zatuchnutá budova Slovenského národného divadla, ktoré nám je už tiež zbytočná, keďže máme nové divadlo. Lukratívnejšie miesto v centre mesta by ste ťažko našli. Nuž teda, developeri a radní páni celej Bratislavy, spojte sa!