Slušnosť bola odjakživa súčasťou základnej mravnej a morálnej vybavenosti jednotlivca. Buď ju niekto má, alebo ju nemá. Ak ju nemá, nemôžeme očakávať od neho zázraky.
Politické subjekty u nás povýšili svoje stranícke záujmy nad záujmy spoločnosti a jej občanov. Práve preto poslanci (miestni, krajskí, republikoví) sa vo svojich vystúpeniach orientujú na atakovanie, invektívy a urážky svojich kolegov, resp. iného politického subjektu. Zabúdajú, že majú riešiť VEC, ktorá je predmetom rokovania, a vo svojich vystúpeniach majú používať vecnú argumentáciu, odporúčať alternatívne riešenia v znení textov. Súčasný stav v súvislosti s vystupovaním poslancov je ukážkou biedy a kultúrnej úrovne každého z nich aj celej politickej štruktúry u nás. Politológ povie, že je legitímne kritizovať vládu a vládne zoskupenie. Nuž, áno je to legitímne, ale kritizovať konštruktívne a na druhej strane konštruktívne reagovať, ak sú navrhované zmeny racionálne a budú prínosom pre spoločnosť. Napokon aj ľudská hlúposť je legitímna napriek svojej nekonečnosti.
O čo tu vlastne ide? O slušnosť, vecnosť, legitímnosť, hlúposť alebo najskôr záujmy partokracie a oligarchov? A čo záujmy občanov? O tých nie je reč, napokon aj prečo, veď o nich nejde. A čo demokracia? Nuž, zdá sa, že ona je zrkadlom všetkých, ktorí sa podieľajú na vytváraní jej podoby. A tak nám nezostáva iba sa zmieriť s jej nelichotivou podobou a počkať si až dozrieme a budeme aj slušní a nie iba poslušní…