Neviem, či sa už začal veľký reštart civilizácií, alebo sa musí odohrať ešte čosi strašnejšie ako neustála hrozba terorizmu. Národné záujmy sa v rámci európskeho priestoru ocitli akosi na okraji diania, pritom vyprázdnili miesto, kde sa stále niečo tlačí a deje. V našom kúte sveta sa akosi nedarí využívať globalizáciu na posilnenie národných záujmov, tie sa navzájom dostávajú do rozporov, čo rozhodne neprispieva ani k stabilite.
Globalizácia sama osebe nie je ani spravodlivá, ani nespravodlivá, neriadi ju subjekt, ktorému možno pripisovať ľudské vlastnosti. Ide o jav, zmenu okolností, na ktoré treba reagovať. Nemá prirodzený priebeh, hoci má prirodzený základ. Jej metamorfózy závisia od priania veľkých korporácií, a tým pomáhajú politici. To však rozhodne neznamená, že sa má lokálne a národné podriaďovať globálnemu. Skôr zdôrazňuje, že sa politický proces prehlbuje a rozširuje v zmysle, že lokálne, národné a globálne udalosti sú v neustálom vzájomnom vzťahu a v prepojenosti.
Žiaľ, medzi ľuďmi sa vytratil cit. Dnes je citové vnímanie a tým podmienené konanie skôr na príťaž. Vo svete plnom pretvárky a závisti sa tí spravodliví podvedome uzatvárajú do seba. Pritom cit je najdôležitejšia výbava, akú človek a ľudská spoločnosť má. Cit si treba strážiť a pestovať ho. Je správne podporovať všetko, čo ho rozvíja, a brániť sa všetkému, čo ho otupuje. Cit je aj vedomý nástroj spoločenských a politických rozhodnutí. Vyhorení, navzájom odcudzení ľudia majú v sebe len zlosť, nenávisť a zlobu. Nemajú nádej na pozitívnu nenávisť bojujúcu za pozitívne hodnoty, lebo buď nie sú múdri, alebo majú sklon k sociopatii, k poruche osobnosti.
Dušan Piršel, Inštitút pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím, Bratislava