Účet za katastrofálne vládnutie a ešte horšie obdobie posledných piatich mesiacov im vystavili voliči. Pravicové strany však majú pred sebou ešte stále rozuzlenie vlastných bojov. Či už o to, kto bude „lídrom pravice“, alebo o vytlačenie súperov do marginálnosti.
Líder, čo nikoho nevedie
Aby sa mohol niekto nazývať lídrom, musel by najprv niekoho viesť. Po tom, čo volebný zisk KDH spľasol na osem percent z dvojciferných predpovedí predvolebných prieskumov, môže Ján Figeľ len ťažko o sebe vyhlasovať, že je lídrom slovenskej pravice. Jeho odskok od Igora Matoviča je minimálny a za lídra ho zatiaľ neuznal ani jeden z trojice SDKÚ, Most-Híd a SaS. Čo je však ešte dôležitejšie, voľby spochybnili aj to, či je predseda KDH lídrom aspoň vo svojom hnutí.
Nielen preto, lebo svojho predsedu v preferenčnom hlasovaní porazil podpredseda Daniel Lipšic, ale aj preto, lebo spolu s Lipšicom sa do popredia dostali Radoslav Procházka a Jana Žitňanská. Ak by šlo len o Lipšica, dalo by sa hovoriť o jeho populistickej sebaprezentácii v ostatných mesiacoch vďaka Gorile. Lenže ak ide o celú trojicu, je jasné, že mnohí voliči KDH dali prednosť razancii pred nemastnou-neslanou diplomaciou a viac ako Figeľove reči o zodpovednosti ich oslovilo radikálne odmietanie „kolaborácie“ so Smerom.
Tento problém drvivé víťazstvo Smeru možno na chvíľu odložilo (pretože o koalícii už nie je reč), no nevyriešilo. Figeľ s Pavlom Hrušovským si môžu gratulovať, že do parlamentu sa s Matovičom nedoviezli ľudia z KDS Vladimíra Palka. Rozklad KDH zatiaľ nie je na programe dňa. Zemetrasenie je však za rohom.
Sulíkom sa to začalo
Richard Sulík sa od založenia svojej strany netajil tým, že SaS nechce byť len doplnkom k „usadenej“ trojici SDKÚ, KDH a Most-Híd. Zároveň od prvej chvíle dával najavo, že jeho hlavným terčom je elektorát Mikuláša Dzurindu. Voči KDH sa SaS vymedzovala témami registrovaných partnerstiev či dekriminalizácie marihuany. Ani Most-Híd, ktorý sa sústreďoval najmä na slovensko-maďarské vzťahy, nepredstavoval pre Sulíka perspektívne lovisko. Voči SDKÚ však SaS nasadila kurz priamej konfrontácie.
Keď začali prieskumy v mesiacoch pred voľbami 2010 naznačovať úspech SaS, Sulík pritvrdil natoľko, že otvorene vylučoval koalíciu s Dzurindom a Ivanom Miklošom. Hoci vtedy ešte neboli v kurze heslá o presluhujúcich politikoch, Sulík sľuboval ekonomickú agendu, ktorá lídrov SDKÚ stavala do svetla „vymäknutých“ a opotrebovaných predstaviteľov establišmentu, čo majú svoje najlepšie časy dávno za sebou.
Po voľbách dočasne zavládla realita: Sulík skončil v koalícii s Dzurindom, nestal sa členom vlády a spis Gorila, o ktorom už vtedy dobre vedel, zostal predbežne v šuplíku. Navyše sa SaS v mene vládnych kresiel vzdala svojej „liberálnej“ agendy, čo odštartovalo odlev jej voličov. Lenže povolebná realita konflikt neskončila, iba ho preniesla do fungovania vlády Ivety Radičovej. Hlasovanie o rozšírení eurovalu v októbri 2011 bolo síce technickým dôvodom pádu vlády, no atmosféra, v akej vládna koalícia už vtedy fungovala, dávala tušiť, že ak by nebol euroval, čoskoro by sa objavil iný definitívny kameň úrazu.
Bratovražedný boj
Od pádu Radičovej vlády nabrali veci netušený spád. Boj SDKÚ a SaS o to, komu prischne nálepka toho, čo povalil vlastnú vládu, sa radikálne zmenil vo chvíli, keď sa na internete zjavila Gorila. Pravica sa navzájom už neposielala do opozície. Posielala sa rovno do väzenia. Predčasné voľby tak boli pre SaS i SDKÚ účtenkou nielen za to, ako spolu vládli, ale aj za to, ako už minimálne päť mesiacov pred voľbami dávali najavo, že vládnuť spolu nechcú.
Tento konflikt sa ani po voľbách nemá prečo skončiť: ani jedna z týchto strán nie je víťazom, pretože obe skončili zdecimované a nakoniec boli Sulík i Dzurinda radi, že sa vôbec dostali do parlamentu. Dzurinda nemá inú možnosť, ako okamžite odísť, ale či bude Lucia Žitňanská jeho náhradou a novou nádejou SDKÚ, je otázne.
Gorila nie je zďaleka uzavretá. Ak by malo dôjsť k trestným stíhaniam, vráti sa plnou silou späť do hry. Na druhej strane, ak sa bude vyšetrovanie vliecť, nebude nič, čo by mohlo SaS a SDKÚ „rozsúdiť“.
Pravicové strany spája spoločný odpor k vláde Roberta Fica. Lenže tým sa voči sebe vymedziť nemôžu. A tak bude KDH bojovať s vlastným štiepením, SDKÚ s SaS budú bojovať o marginalizáciu toho druhého a Most-Híd sa bude venovať vymedzovaniu sa voči SMK. Čo bude robiť Matovič? To dnes nikto nevie. Jedno je však isté: jeho nesúrodý klub scénu napravo od stredu celkom určite neupokojí.