Na porovnanie: zatiaľ čo Slovensko vynakladá na vysokoškolské vzdelávanie iba 1 percento HDP, porovnateľne veľké Dánsko 1,7 % a Spojené štáty dokonca až 2,9 %. To všetko sú známe fakty.
Argumenty v prospech plošného spoplatnenia majú racionálne jadro (napr. prečo by ho mali platiť všetci daňoví poplatníci, teda aj tí, čo neštudujú). Ako však ukazuje prax, premisa, že čím vyššie poplatky, tým vyššia kvalita vzdelania, na Slovensku vôbec neplatí. Najmä pri externom štúdiu to tak rozhodne nie je. Diaľkové štúdium v mnohých prípadoch slúži iba ako skratka k diplomu. Naplno sa to ukázalo po tom, čo minulý rok prepukol škandál na Trenčianskej univerzite. Kauza dekanovej dcéry, ktorá tu získala inžiniersky titul za niekoľko mesiacov, je podľa všetkého iba vrcholom ľadovca. Vzdelanie sa u nás totiž často zamieňa so získaním diplomu.
Ako sa ukázalo v Trenčíne, tieto školy okrem nízkej kvality často ponúkajú „mačku vo vreci“, keďže pýtajú nemalé peniaze za štúdium, ktoré neoprávnene vydávajú za vysokoškolské.
V tejto situácii, keď Ústavný súd zrušil limity pre prijímanie externých študentov, niektoré školy avizujú zvyšovanie poplatkov až o 300 eur. Údajne sa ich náklady zvýšili natoľko, že musia pristúpiť k takémuto kroku. Samozrejme, môžeme si položiť otázku, či naozaj ceny prenájmov, energií, ako aj honorárov pre vyučujúcich stúpli o toľko, že sa to musí nevyhnutne premietnuť aj v školnom.
Mnohých to iste pobúrilo. Tí, čo nemajú inú možnosť, ako študovať takýmto spôsobom, sa budú cítiť dotknutí.
Je tu však veľká skupina „klientov“ (nehovorme o študentoch), ktorí si veľmi radi priplatia, len nech ich nikto s ničím neotravuje a dá im vytúžený diplom…
A tu by malo nastúpiť ministerstvo školstvo, resp. Akreditačná komisia, ktoré by si ako hlavnú úlohu mali vytýčiť zredukovanie množstva pokútnych súkromných a provinčných verejných škôl. V spomínanom Dánsku ich majú celkovo 9, my ich máme vrátane súkromných a zahraničných 34!