Zatiaľ čo za riekou Moravou sa odbory tešia rekordnej dôvere (popri dôchodcoch im najviac veria študenti), u nás je ich činnosť dlhodobo nemastná-neslaná. A taký je aj postoj občanov k nim.
Členská základňa, dôvera a sympatie verejnosti sú spojené nádoby. Keď klesá jedno, zákonite musí klesať i druhé. Kredit odborov je tak nízko, že nižšie už ani byť nemôže. Pokiaľ na jeho čele stoja takí predáci, akým bol v minulosti Ivan Saktor, ktorí jedno teplé miesto vymenia za iné, je to prirodzené. Pokazený imidž sa však napráva veľmi ťažko. Aj preto je výpočet odborárskych úspechov veľmi krátky.
V poslednej dekáde sa zaskveli skôr individuálni bojovníci, či už to boli nedávno šičky z Hencoviec, kamionisti, alebo pred časom zamestnanci papierní Mondi v Ružomberku, než odborárski bosovia. Dokázali prejaviť nespokojnosť a trvať na svojom. Uvedomili si, že ak si donekonečna nechajú „skákať po hlave“ a ani nemuknú, môže sa im stať, že dopadnú ešte horšie, pretože sa ich nemá kto zastať. Hoci teoreticky by to mali urobiť odbory. To by však museli byť poriadne.