Nie je až taký podstatný názor, či PKO predstavuje kľúčové kultúrne centrum alebo nie. Či niekto tento objekt vníma ako nemoderné socmonštrum šíriace okolo seba azbestovú hrozbu, alebo sa mu spája s romantickými spomienkami na koncerty, džezové dni, countrybály a tanečnú.
Podstatné je, že bratislavská samospráva prejavila ďalší kus kultúrneho ignorantstva. (Prvé náznaky vyšli najavo už vo chvíli, keď napríklad z PKO vykázali astronómov a Bratislava je dnes jediným hlavným mestom v Európe bez planetária.)
A po druhé, bratislavskí komunálni politici potvrdili, že neslúžia záujmom verejnosti, ale záujmom biznisu. Tak ako ich kolegovia v mnohých ďalších mestách a obciach, bez ohľadu na svoju stranícku príslušnosť. Pretože problém nie je len v predstaviteľoch samospráv, ale najmä politických strán, ktoré ich do týchto funkcií nominovali. A práve v tomto spočíva pre občana hrozivé posolstvo kauzy PKO.
Bratislavský primátor Ďurkovský, ktorý v nej zohral smutnú rolu, je nominantom KDH. Táto strana sa len ťažko môže tváriť ako slušnejšia alternatíva dnešnej vládnej koalície. Rovnako je na tom aj SDKÚ. Jej lídri rovno z okien straníckej centrály vidia zlikvidovaný obchodný dom Ružinov – a cesta k tomuto dielu skazy sa začala práve za vlády starostu Kuboviča, predstaviteľa Dzurindovej strany. Kým bude existovať táto na pohľad možno drobná jazva, ťažko Dzurinda presvedčí verejnosť, že SDKÚ je iná…
Smer má pezinskú skládku, SNS obchod s emisiami, HZDS pozemky a Elektru, KDH má PKO a SDKÚ hoci aj tunel Branisko, ak necháme bokom ďalšie podozrenia všetkých relevantných strán.
Zásadný vplyv na Slovensku získali podnikateľské skupiny, mafie – a politické strany sa správajú ako ich služobníci. V tomto smere medzi nimi niet skutočného výberu. Príčiny tohto stavu však nechtiac pomenovala mestská poslankyňa za KDH, ktorá svoj postoj odôvodnila takto: „Z vyše 40-tisíc obyvateľov môjho obvodu ma neoslovil ani jeden, ktorý by požadoval PKO v takej forme, v akej je.“
Nuž, nečudujme sa. Politici, vysokí aj komunálni, ale vcelku motivovaní nízkymi záujmami, robia to, čo im občania dovolia. Chcelo by to jasnejšie sformulovaný občiansky postoj. Ostrov slobody, akým boli kedysi disidentské fóra. Alebo aj koncerty v budove PKO. Ale časy sa zmenili. A v luxusných a chladných priestoroch river- a iných parkov ani v hypermarketoch nijaké centrá občianskej nespokojnosti nevzniknú.