Viem, o čom hovorím. Pochádzam z Poľska. Zmenená poľská ústava (schválená v 1997. roku) v článku 18 hovorí o tom, že manželstvo ako zväzok muža a ženy je špeciálne chránený. Takýto status má v jej texte aj materstvo. Napriek tomu nezabezpečuje poľskej rodine lepšie podmienky na život.
A žili šťastne…
Ústavná ochrana manželstva nepomôže v chudobe, nezabezpečí prácu, nevytvorí ani vhodné podmienky na výchovu dieťaťa. Ani nepodporí rodiny v boji proti závislostiam (najmä od alkoholu), hoci je tento problém stále veľmi aktuálny v celom stredoeurópskom regióne.
Čo teda získame špeciálnou ochranou manželstva v ústave? Iba chvíľkové upokojenie situácie vyvolanej javom, ktorý sa v sociálnych štúdiách nazýva „homosexuálna panika“ – považovanie homosexuality (a iných javov spojených so skratkou LGBTI) za zdroj zásadných spoločenských a ekonomických problémov celej krajiny.
Problémom slovenskej reality nie je však vykričaná homosexualita. Rodinu ohrozuje súčasná perspektíva toho, ako a prečo si ľudia zakladajú rodiny a čomu sa v nich venujú. Veľakrát si nevšímame, ako sami ohrozujeme bezpečie našich rodín už len tým, že nasledujeme romantické mýty typu „a žili šťastne naveky“. Pritom zabúdame na to, že sme nikdy nedostali skutočnú prípravu na založenie rodiny.
Nejako bolo, nejako…
V kultúre nášho regiónu si predstavujeme rodičovstvo ako niečo samozrejmé, ako ďalší „prirodzený“ krok spoločenského života. Dosť zriedkavo však myslíme na reálne následky tohto rozhodnutia. Zabúdame, že byť rodičom je zodpovednosť, a rodina – ak by som mal použiť slovo, ktoré sa často vyslovuje v treťom sektore – je projekt.
Rodina nie sú iba matka, otec a deti. Rodina nie je len láska, ktorá spája niekoľko ľudí. Rodina je najmä záväzkom so zásadnými dôsledkami. Výchova dieťaťa nespočíva iba v tom, že „nejako bolo, nejako bude“. Je predovšetkým uvedomenie si váhy vlastnej roly v prezentovaní sveta a poskytovaní bezpečia novému človiečikovi, pričom bezpečie nespočíva len v peniazoch. Veľa tvoria emócie a život v pokojnom priestore, ktorý berie do úvahy rešpekt k dieťaťu, najmä k jeho ľudským právam.
Toto stále v našom regióne nevidím. Vidím iný obraz – psychické a telesné násilie, porušovanie telesnej integrity bitkou (hoci „iba po zadku“), riešenie konfliktov kričaním a považovanie autoritárskej výchovy za najlepší záujem dieťaťa. Deje sa to každý deň doma aj na ulici a je to považované za normálne.
Problémy rodín nevznikajú vinou nedostatku ochrany manželstva, ale práve naopak preto, že sa nedostatočne venujeme ich reálnym potrebám.