Keď je domov miestom hrôzy

Azda celé Slovensko pozná kampaň Piata žena, ktorá sa venuje násiliu páchanému na ženách. To je tá dobrá správa.

28.07.2014 16:00
debata (1)

Možno si však nevieme celkom predstaviť, čo konkrétne dlhodobé zažívanie násilia znamená pre ženy a ich deti. Tá zlá správa hovorí o tom, že domov je pre nich často miestom, kde zažívajú teror, hrôzu, strach o život, ponižovanie, vyčerpávanie, izoláciu od blízkych ľudí a od akejkoľvek pomoci a podpory. Ich život je pod absolútnou kontrolou násilníka – manžela, partnera, otca detí.

Príbeh prvý: Julka

K Julke sa jej manžel dlhé roky správal násilne. Nadával jej, urážal ju, hovoril jej, že nie je normálna, že skončí na psychiatrii. Počas materskej dovolenky s dvoma malými deťmi jej hovoril, že je neschopná postarať sa o rodinu, že nezarába žiadne peniaze. Našla si brigádu, aby prispievala na chod domácnosti.

Opakovane ju bil, vykrúcal jej ruky, škrtil ju, vyhrážal sa jej zabitím. Napriek tomu, že pracoval, neprispieval na domácnosť. Julke vydeľoval dve eurá na deň na stravu pre ňu a deti. Napriek tomu, že mali automatickú práčku, nútil ju prať ručne. Ničil a rozbíjal zariadenie v byte. Zakazoval jej stretávať sa a telefonovať s rodinou a priateľmi. A to všetko pred očami detí, ktoré tiež časom začal napádať a ohrozovať.

Julka volala opakovane políciu. Tá oznámenia klasifikovala ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a násilie nemalo konca. Jedného dňa sa rozhodla aj s deťmi ujsť do bezpečného ženského domu. Až odtiaľ mohla podnikať ďalšie kroky: podala predbežné opatrenie na zákaz vstupu do bytu a na zverenie detí. Na základe rozhodnutia súdu musel jej násilný manžel opustiť byt a Julka s deťmi sa po pol roku vrátila domov.

Príbeh druhý: Marika

Marika sa rozhodla, že ukončí vzťah s partnerom, ktorý ju obmedzoval, kontroloval a fyzicky napádal. Po tom ako sa rozišli, jej začal telefonovať, vypisovať esemesky. Keď mu nedvíhala telefón a neodpovedala na správy, volal jej do práce, čakal ju pred domom, prenasledoval ju. Tvrdil jej, že ju miluje, že ju nikdy neopustí a že ak opustí ona jeho, tak zabije ju a potom seba. Hovoril jej, že kamkoľvek pôjde, nájde si ju. Začal ju fyzicky napádať a ohrozovať – dokonca aj na ulici.

Marika opakovane volala hliadku. Niekedy sa stretla s porozumením, inokedy jej policajti povedali, že sa nič nedeje, veď jej nič neurobil. Začalo sa niekoľko trestných konaní, niektoré sa skončili ako priestupok, iné zastavili. Polícia muža niekoľkokrát zobrala do väzby, ale pod prísľubom, že nebude Mariku kontaktovať, prepustili ho.

Prenasledovanie trvá už niekoľko rokov. A to napriek tomu, že podľa Trestného zákona ide o trestný čin. V meste, v ktorom žije, nie je bezpečný ženský dom. Do iného mesta Marika nemá odvahu odísť. Bojí sa, že by mohla prísť o zamestnanie a že ju jej expartner aj tak nájde a bolo by to ešte horšie. Marika sa musí chrániť sama. Chodí len do práce a domov, nepohybuje sa po meste, nestretáva sa so známymi a priateľmi. A dúfa, že jedného dňa sa to skončí.

Príbeh tretí: azylový

Existencia dostatočného počtu bezpečných miest je mimoriadne dôležitou súčasťou ochrany žien a detí pred násilím. Čas, keď sa žena rozhodne opustiť partnera alebo manžela, je veľmi rizikovým obdobím. Násilný partner/manžel nad ňou stráca kontrolu, násilie sa stupňuje. Práve v tomto období najčastejšie dochádza k vraždám žien i detí.

Na základe minimálnych štandardov Rady Európy by sme mali na Slovensku mať 542 miest v bezpečných ženských domoch. V súčasnosti ich je 31, teda až 511 miest chýba! Záujmové združenie žien MyMamy sa vďaka Nórskemu finančnému mechanizmu do budovania takého potrebného „azyláku“ pustilo. Aby sa mohli uchádzať o zdroje na rekonštrukciu priestorov a prevádzku domova, potrebovali nájomnú zmluvu na 20 rokov. Po dlhom hľadaní a rokovaniach sa im podarilo získať od mesta Prešov do dlhodobého prenájmu budovu bývalej materskej škôlky. Až 231 ľudí z miestnej lokality Šindľovec však podpísalo petíciu, ktorou žiadali mesto, aby zrušilo uznesenie o prenájme budovy pre „azylák“.

Po dvoch desaťročiach rokoch práce ženských mimovládnych organizácií sa dnes už zriedkavo stretávam s názorom, že násilie na ženách neexistuje. Nerozumiem teda, prečo existuje toľko prekážok pri realizácii krokov, ktoré vedú k ochrane obetí domáceho násilia. V poslednom období zaznieva v našej spoločnosti hlas o potrebe väčšej ochrany rodiny. O potrebe ochrany rodín, v ktorých sú životy žien a detí denne ohrozované násilím, sa však až tak nahlas nekričí. Presne ako v prípade združenia MyMamy. Namiesto podpory zo strany ľudí, sa ženy stretli s petíciou proti azylovému domu. Našťastie pre všetky Julky, Mariky a ich deti mestské zastupiteľstvo nezlyhalo a petícii nevyhovelo.

Paragrafy nie sú všetko

V Trestnom zákone SR sú hneď v niekoľkých paragrafoch definované trestné činy, ktoré súvisia s násilím na ženách: týranie blízkej a zverenej osoby, obmedzovanie osobnej slobody, vydieranie, nátlak, znásilnenie, sexuálne násilie, nebezpečné vyhrážanie, nebezpečné prenasledovanie. Polícia má možnosť vykázať násilnú osobu zo spoločného obydlia na 48 hodín, ak je vznesené obvinenie a sú splnené zákonné podmienky.

Ohrozená žena má možnosť podať návrh na vydanie predbežného opatrenia na zákaz vstupu do bytu alebo domu, rovnako môže podať návrh na vydanie predbežného opatrenia na zverenie detí. V praxi sa však často stretávame s tým, že napriek tomu, že žena využije všetky dostupné možnosti na ochranu seba a svojich detí, patričnej ochrany od zodpovedných inštitúcií sa nedočkajú. Mnoho trestných oznámení je klasifikovaných nie ako trestný čin, ale ako priestupok a v spisovej dokumentácii sa často bitie, ponižovanie, sledovanie, či vyhrážanie premenuváva na manželské nezhody.

Existujú však aj príklady dobrej praxe, keď zodpovedné inštitúcie naozaj zafungujú. To len dokazuje, že legislatíva, ktorú na Slovensku máme, je dostačujúca. Napriek tomu kompetentní jednoducho nekonajú. Na jednej strane hovoríme o ochrane rodiny, na druhej strane sa skúsenosť žien s násilím prehliada, nik ju nevypočuje a zľahčuje sa. Ak chceme ženy a deti ochrániť pred násilím a poskytnúť im pomoc a podporu, musíme dôverovať tomu, čo hovoria, nezľahčovať násilie, ktoré zažívajú, počúvať, čo potrebujú. A vyvodzovať zodpovednosť k páchateľom násilia. Iba tak budú mať ženy a deti pocit, že sa majú kam obrátiť, keď sa ich zdravie a život zase raz ocitnú v ohrození. Lebo, žiaľ, niet pochýb, že sa ocitnú.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #násilie na ženách