Keď som bola malá a niekto sa ma spýtal, kde mám babku, odpovedala som, že tam, kde sa končí cesta. Meno dediny nebolo treba, cez všetky obce sme cestou k babke len prefrčali a táto bola jediná, kde sa hradská naozaj končila. Bola som presvedčená, že vzhľadom na tento fakt predsa každý vie, kde je Oľšinkov!
Už vtedy som ho vnímala ako niečo výnimočné. Ako dcére odídencov mi veľmi chýbal. Chcela som aspoň, aby mi sestra vyšila typickú oľšinkovskú výšivku na nejakú peknú folklórnu „košuľku“. A hoci obec tu zatiaľ ešte stále je, výšivku sa mi podarilo zohnať po pol roku pátrania až kdesi v cudzom svete, v Amerike. Zarazilo ma to. Prečo je z hľadania jednej výšivky odrazu detektívka? A čo sa ešte z Oľšinkova vytratilo?
Rodové knihy píšu históriu
Môj dedo Michal Radvák zomrel v roku 1972, dva roky pred mojím narodením, ale z kusého rozprávania ma svojou osobnosťou stále fascinuje. Obyčajný rovný chlap, kedysi predseda družstva v Oľšinkove, ale aj poslanec Národnej rady. Keď si uvedomím, ako dlho asi cestoval v tých časoch na zasadnutia, tak ho obdivujem. Kto by sa na to vtedy dal?
Dedova fotka ešte stále visí v našom dome v Oľšinkove. A ja tam našu rodnú zem jednoducho stále cítim. V každom jablku, keď idem cestou z obce Výrava do Oľšinkova. Na každom chodníku, v lístí, vo vôni húb, vo vánku na verande a v oľšinkovsky ladených rozhovoroch pri poobedňajšej káve. Pri lúčení s Oľšinkovom i po príchode domov do Humenného.
Nedávno sa ma jedna účastníčka projektu pre mládež v Oľšinkove spýtala, kde som bola, že som tam nechodila častejšie. A ja na to, že kade-tade, ale vždy som Oľšinkov nosila v sebe. Som Rusínka, ktorá pátra v minulosti po svojich koreňoch, po svojej kultúre a histórii. Oľšinkov možno vymiera (alebo sa naň zabúda?) a ja mám od svojich rodičov pramálo informácií. Túžim mať odtiaľ doma aspoň denko, drevený lopárik, čokoľvek, čo je s Oľšinkovom spojené a pripomína mi ho. Je ľudí ako ja viac?
Pomáhať, ale neubližovať
V júli 2010 sa pri príležitosti 444. výročia prvej písomnej zmienky o obci uskutočnilo stretnutie rodákov. Prišlo naň 400 ľudí! Videli sa po mnohých rokoch a boli stretnutím unesení. Za obecným úradom postavili stan, kde sa veselili, spravili sa výstavky fotografií a starých predmetov, ľudia prispievali obci ako na svadbe.
Bolo by skvelé, keby sa stretnutie robilo vari aj každý rok, pomyslela som si, keď som sa o stretnutí dozvedela. Odrazu som mala potrebu pýtať sa samej seba, ako môžem ja, Mary, prispieť k… ani neviem, ako to pomenovať, k „refrešu“, k znovuoživeniu obce. A tak vznikol tento projekt. Projekt Oľšinkov. Mám tu polovicu svojich koreňov, chcem s tým niečo robiť a ak budú Oľšinkovčania chcieť, verím, že oživiť obec je možné.
Potom prišli na rad otázky. Ozvláštniť v dedine čosi pôvodné, alebo vytvoriť niečo nové a zaujímavé? A čo na to obyvatelia? Je jasné, že si nik nechce pustiť do svojho chotára niekoho cudzieho. A tiež, že by nebolo vhodné usilovať sa spraviť z malej rusínskej obce nejaký miestny Disneyland. V humanitárnej praxi je známe „Do no harm”. Znamená to pomáhať, ale pomocou neubližovať. Preto je celá téma okolo malých obcí veľmi citlivá.
Pivo nezodpovedajúcej kvality
Mojím prvým cieľom bolo nájsť a spojiť ľudí ako ja a porozmýšľať, ako posunúť obec zo stavu „škoda, že to v Oľšinkove tak upadá“, niekam inam. Kam presne, to sa ešte iba uvidí. Je to proces.
Vtedy som už mala „hotový“ nápad s drevenou mobilnou kanceláriou na kolesách s pripojením na internet pre domácich aj turistov, ktorú by bolo možné vyviezť kdekoľvek v obci a ktorá by používala alternatívne zdroje energie. Ľudia, ktorých som oslovila, reagovali s nadšením. Všetko bolo zrazu možné a tak som popustila uzdu fantázii.
Keď mi kamarát dizajnér, turista a cyklotreker Braňo Baláž, pôvodom z Bratislavy, pôsobiaci v Glasgowe, začal zhmotňovať nápady v podobe reálnych technických nákresov, všetko sa začalo hýbať. So sestrou sme rozoberali etnografické výskumy, rozličné iné aktivity, ktoré by sa mohli udiať v obci, a ich počet rapídne rástol. To už som spávala so zápisníkom pri posteli. Veď ja vám ukážem, že malé obce vraj nemajú v dnešnej projektovej dobe čo ponúknuť! Poháňa ma obrovské presvedčenie, že je to všetko správna vec a treba niečo robiť, kým je čas.
Chodím pravidelne do archívu v Humennom a nachádzam v ňom perly. Toto bude prinajmenšom na knihu, hovorím si podchvíľou. Príklad zo zasadania miestneho národného výboru z roku 1970: „Sú nedostatky na náhradných dielcoch poľnohospodárskych strojov, ale neprichádza náprava ani na úseku obchodu, čo do sortimentu jednotlivých druhov tovarov, a najmä občerstvujúcich nápojov, týchto je nedostatok, a najmä pivo je nezodpovedajúcej kvality, nečisté, kyslé, pritom neschladené.“
No nezachovajte to! Je smutné vidieť, ako sa na Slovensku malé dedinky vyľudňujú a ja nechcem nechať zaniknúť rusínsku krásu práve tej „mojej“.
Stromy, zatraste sa
O malých obciach som nevedela nič. V jednu nedeľu som si teda sadla nad dáta zo sčítania ľudu z roku 2011 a zistila som, že na Slovensku máme 2 890 obcí, pričom 32 z nich má počet obyvateľov do 50. A čuduj sa svete, až 20 z nich je v Prešovskom samosprávnom kraji. Vrátane Oľšinkova. Najmenšia obec na Slovensku – Príkra – mala v roku 2011 iba 8 obyvateľov, koľko ich má dnes? Vie to niekto?
Trápi niekoho, čo potrebujú tieto dedinky? Novú cestu, verejné osvetlenie, zrekonštruovať kultúrny dom, oplotiť malý cintorín, aby medzi hrobmi neryli diviaky tak ako v Oľšinkove, postaviť autobusovú zastávku, pokosiť obecné pozemky, aby sa les netlačil do dediny a aby pri vzbĺknutí suchého porastu nedošlo k nešťastiu? Spraviť niečo pre ľudí v obci len tak pre radosť? Aký majú tieto obce rozpočet? Chcete sa zasmiať?
Ľudia sa ma pýtajú, o čo mi vlastne ide. Mám na to jednoduchú odpoveď. Ide mi o hnutie – a to fakticky aj v prenesenom význame. Lebo ak sa veci nepohnú teraz, tak kedy? Koľko budú mať tieto obce obyvateľov o päť rokov? Koľko o desať? A majú tieto obce ešte nejaké "niekedy”? Podobne cítiaci ľudia, kde ste? Poďte rozhýbať veci a postoje. Je to, ako keď zatrasiete stromom. Človek vie, že je ovocný alebo iný, ale nikdy nevie, čo presne z neho po zatrasení spadne. Tak teda stromy, zatraste sa. (A nevravte mi, že som vás neinšpirovala.)