Márne! Pokiaľ človek, ktorý nežije na Slovensku, ale patrí do slovenského sociálneho systému, nariadenie nedodrží, štát mu odníme peňažné príspevky na kompenzáciu. Okrem iných aj veľmi dôležitý príspevok na osobnú asistenciu, bez ktorej sa sám nemôže ani len napiť či použiť toaletu. Tým mu rovno odníme i možnosť žiť a prežiť.
Podpíšte si svoj ortieľ
Brusel roku 2012 kritizoval slovenskú vládu za vážne porušenie jej povinností, ak odmieta poskytovať uvedené dávky osobám s trvalým pobytom na Slovensku, ktoré žijú v iných štátoch EÚ. Podľa právnych predpisov únie majú ťažko zdravotne znevýhodnení ľudia na tieto dávky nárok. Slovensko dostalo lehotu dvoch mesiacov na vyjadrenie jasného stanoviska a nápravu situácie. V prípade jej nedodržania mohla Európska komisia predložiť kauzu Súdnemu dvoru EÚ v Luxemburgu. Zjavne to však bola iba hrozba.
Píše sa totiž rok 2014 a diskriminácia znevýhodnených osôb žijúcich v zahraničí sa beztrestne zhoršuje. Momentálne sa dohľad nad ich pobytom na území SR každých 60 dní ešte sprísnil. Na úrade práce musia podpísať špeciálne vyhlásenie, podľa ktorého berú na vedomie, že v prípade nedodržania 60-dňovej lehoty im bude osobná asistencia skutočne odňatá.
Nie je integrácia ako integrácia
Formulka o hrozbe odňatia kompenzácie musela byť do zákona vložená v lepšom prípade bez rozmyslu, v horšom s úmyslom (minimálne) segregácie. Ako inak si vysvetliť sústavné ignorovanie problému, ktorý ohrozuje hlavne mladých a aktívnych jedincov snažiacich sa uplatniť a začleniť do „normálnej“ spoločnosti? Ťažko telesne znevýhodnení ľudia odkázaní na osobnú asistenciu, ktorí študujú hoci len v Česku, tak musia riešiť zložité cestovanie. Veď bezbariérové autobusy medzi Českom a Slovenskom neexistujú a vlaky sú obmedzené na pár denných spojov, v ktorých je prítomnosť zdvíhacej plošiny skôr hypotetická. Takmer úplne sú títo mladí ľudia vylúčení zo štúdia vo vzdialenejšom zahraničí vrátane výmenných programov typu Erazmus. Ich šance na rovnocenný prístup k vzdelaniu navždy zatrhla jedna diskriminačná veta v zákone. Veta, ktorá sa ich chodiacich či vidiacich rovesníčok a rovesníkov netýka.
Opustiť hranice na viac ako 60 dní nemôže človek odkázaný na asistenciu ani pre návštevu príbuzných; trest neopustiť územie si odpykáva doživotne za niečo, čo nespáchal. To všetko sa deje v čase snáh (napríklad) o jednotné ceny služieb mobilných operátorov v celej EÚ. Je zjavne žiaduce podporovať mobilitu všetkých – okrem tých, ktorých pohyb je i tak nesmierne sťažený. Zavedenie integrovaného európskeho trhu je iste náročnejšie ako zmena zbytočnej formulky v zákone, ktorá okrem utrpenia neprináša nič. Integrácia diskriminovaných skupín však vládu na rozdiel od integrovaného trhu očividne nezaujíma.