Premýšľam, čo by som povedala prezidentovi Andrejovi Kiskovi, keby ho zaujímalo, čo ako človek, ktorého sa „rodinné“ referendum osobne týka, hovorím na jeho predreferendové matiné. V ňom totiž neostal stáť – ako sa na štátnika patrí – iba na právne (ako-tak) pevnej pôde vyhlásenia referenda, ale sa pustil na chodníčky verejnej prezentácie svojich osobných názorov, ktoré patria maximálne tak do hlasovacej urny, prípadne ešte k poháriku vína. Šetriac vzácny čas prezidenta, financovaného aj z mojich vzácnych daní, by to v skratke bolo toto:
„Pán prezident, osobnou podporou dvoch otázok „rodinného“ referenda ste deklarovali, že nie ste prezidentom všetkých ľudí. Domnievate sa, že je v poriadku, keď väčšina spoločnosti rozhodne o súkromnom živote menšiny, hoci tá už preto, lebo je menšinou, nemá šancu prehlasovať väčšinu? Ozaj spravodlivé. Veríte tomu, že demokracia je iba nástrojom väčšiny na šikanovanie menšín? Naopak, neveríte, že demokracia je záštitou menšín, i keď je notoricky známe, že obrazom každej krajiny je práve to, ako sa správa k svojim menšinám? Dali ste najavo, že namiesto ústretovosti voči hodnotám, ako je dobro, šťastie, podpora a uznanie, o ktoré nám ide všetkým rovnako, by ste pre časť svojich občanov volili pravý opak? Viete, pán prezident, dobrá vôľa ešte nikomu neuškodila.“