To, že mladšie generácie neovládajú azbuku, svoje vlastné písmo, pretože na Slovensku nie je vybudované rusínske školstvo. A tak ani nevedia, ako sami seba ochudobňujú o dôležitý zdroj pocitu hrdosti na svoju národnú príslušnosť, pretože si nevedia prečítať diela svojich významných spisovateľov a spisovateliek. To, že nerozumejú hercom v jedinom rusínskom divadle na svete – v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove. To všetko svedčí o vymieraní tohto kedysi hrdého stredoeurópskeho národa.
Národ, ktorý vymiera
Prvotnou a najvážnejšou príčinou bolo odstúpenie územia Podkarpatskej Rusi a jeho pripojenie k bývalému Sovietskemu zväzu v roku 1945 bez vedomia samotných Rusínov. Mnohé národy bez územia postupne zanikajú alebo zanikli. No mnohé si vytvorili modus vivendi s väčšinovým národom. Pod egidou KGB, ktorej príslušníci vnucovali ľuďom na Podkarpatskej Rusi ankety a nútili ich k predurčeným odpovediam, sa uskutočnilo zinscenované referendum. Aké však mohlo byť na danom území všeľudové hlasovanie v roku 1945?
Dobrovoľné odstúpenie vlastného územia Československom a jeho vtedajším prezidentom Edvardom Benešom vnímajú Rusíni dodnes ako zradu ich lojality a ich vrúcneho vzťahu k spoločnej vlasti. Mnoho zbedačených a vojnou utrápených obyvateľov rusínskych obcí na Slovensku podľahlo ďalšiemu tlaku tajných služieb ZSSR, dobrovoľne predali svoje stáročné dedovizne a odišli do „neznáma“. Na Ukrajinu.
Tisíce Rusínov sa presídlili do svojej novej vlasti, ktorá sa pre mnohých z nich stala obrovským väzením. Nebolo z nej návratu dve desiatky rokov. Až v 60. rokoch sa mohli vrátiť domov, čo väčšina z nich, ak si to mohla dovoliť, aj urobila. Po roku 1948 prichádza ďalší úder. Zákaz gréckokatolíckej cirkvi a odnímanie jej majetkov v prospech pravoslávnej. Následná ukrajinizácia rusínskeho obyvateľstva v Československu a zákaz rusínskej národnosti sa v konečnom dôsledku premenili na dobrovoľnú asimiláciu so slovenským národom.
Strata historickej pamäti
Rusíni boli odvekou súčasťou strednej Európy i Rakúsko-Uhorska. Za vyznávanie európskych civilizačných hodnôt na svojom územím, ale už rámci Sovietskeho zväzu, veľmi tvrdo zaplatili. Známe sú prípady likvidácie celých rusínskych obcí na Podkarpatsku a vyvezenie ich obyvateľov na Sibír v 50. rokoch minulého storočia počas stalinského teroru. Spolu napríklad s čečenskými dedinami.
Politické oteplenie v Československu v 60. rokoch, ale najmä vytvorenie demokratickej Slovenskej republiky v roku 1993 a priznanie všetkých ľudských, občianskych a etnických práv rusínskej národnostnej menšine i cirkvi, ku ktorej sa väčšina z nich hlási, otvorili dvere ich opätovnému nachádzaniu samých seba. No vyše 40-ročné potláčanie rusínskej identity zanechalo stopy na myslení jej nositeľov. Strata vlastnej národnej identity súvisí so stratou historickej pamäti. Počas sčítania obyvateľov v máji 2011 takmer 55-tisíc z nich síce vyhlásilo rusínsky jazyk za svoj materinský, ale iba necelých 34-tisíc sa prihlásilo k rusínskej národnosti. Pritom k cirkvám východného obradu (gréckokatolíckej a pravoslávnej) sa v roku 2011 prihlásilo takmer 250-tisíc obyvateľov.
Napospol sú to Rusíni, ktorí hovoria po rusínsky, žijú v rusínskych obciach alebo v mestách neďaleko svojich obcí, ale vo svojom vedomí sa tak stotožnili so svojou slovenskou vlasťou, že sa považujú za Slovákov a za svoj materinský jazyk vyhlasujú slovenčinu. Aj vtedy, ak obaja ich rodičia i prarodičia mnoho storočí dozadu sú alebo boli Rusíni. Ak žijú v zmiešanom manželstve/partnerstve, viac-menej automaticky prijímajú slovenskú identitu manžela, ale aj manželky či partnera alebo partnerky.
Jazyk rozvíjajú umelci
Najvýraznejším znakom vymierania každého národa je nepoužívanie vlastného jazyka nastupujúcimi generáciami. Medzi Rusínmi na Slovensku sa to deje. Mnohí rodičia rusínskeho pôvodu si neuvedomujú, ani o tom nepremýšľajú, že na zachovanie vlastného národa je veľmi dôležité, aby ich deti chodili do rusínskych škôl a aby vedeli nielen hovoriť jazykom svojich predkov, ale aby ten jazyk používali i v písomnej podobe.
Ako si môžu rusínski rodičia myslieť, že učiť sa po rusínsky v škole je pre ich deti dnes to najdôležitejšie, alebo aspoň také dôležité, ako učiť sa po slovensky (nehovoriac o tom, že je to prinajmenšom také dôležité, ako učiť sa po anglicky), keď oni sami často nevedia písať po rusínsky. Dokonca dnešní mladí rusínski rodičia už ani nehovoria materinským jazykom.
Nové obrodenie Rusínov na Slovensku nastalo po roku 1990 a pretavilo sa do významného aktu – 27. januára 1995 bol kodifikovaný rusínsky jazyk v jeho aktuálnej podobe. Táto kodifikácia vyplavila na povrch starodávny charakter a bohatstvo slovnej zásoby spisovnej rusínčiny, ktorú s veľkou láskou rozvíjajú rusínski spisovatelia, spisovateľky, básnici a poetky. No tragédia tejto najvyššej kultúrnej elity Rusínov spočíva v tom, že ich často naozaj hodnotné diela si vie veľmi málo Rusínov prečítať.
Pomôcť môžu školy
V májovom sčítaní obyvateľstva z roku 2011 sme síce zaznamenali nárast príslušníkov rusínskej národnostnej menšiny, ale iba strednej a staršej generácie. Najmenší nárast bol práve medzi najmladšími. Prerušuje sa tak generačná kontinuita odovzdávania „genetického kódu“ rusínskej národnej identity.
Zvrátiť tento trend sa pokúša združenie Kolysočka – Kolíska. Zakladá večerné školy spisovného rusínskeho jazyka pre deti a dospelých. V roku 2013 vzniklo sedem takýchto škôl, vlani už 22 s 27 triedami. Novinkou je pilotné otvorenie krúžkov rusínskeho jazyka v štyroch materských školách. Ak tento veľký projekt podporí Úrad vlády SR aj tento rok, pre Rusínov ožíva nádej.
Možnosť zániku rusínskej národnosti si nielenže ľudia neuvedomujú, mnohým z nich je to ľahostajné, dokonca vyslovovanie takejto hrozby považujú za nadnesené. Nadnesené to však určite nie je. Ak sa spojí domovský štát Rusínov, teda Slovensko, so samotnými Rusínmi, ktorí ešte hovoria i píšu po rusínsky, tak sa dá zánik Rusínov na Slovensku – a tým i v Európe – azda zvrátiť.