Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
V dokumentoch týkajúcich sa ľudských práv sa tvrdí, že všetky práva pramenia z rovnosti ľudí. Rovnosť však nie je rovnakosť. V každej spoločnosti, bez ohľadu na jej homogénnosť či heterogénnosť, existujú menšinové skupiny, ktoré si vyžadujú osobitú pozornosť a zaobchádzanie. Ich sociálne a kultúrne charakteristiky, fyzický vzhľad či iný štýl života sú totiž odlišné od dominantnej skupiny a spôsobujú im nerovnocenné postavenie.
Sú teda ustanovenia Všeobecnej deklarácie ľudských práv skutočne naplnené v reálnom živote? U menšín spravidla nerovnocenné postavenie nespôsobuje samotná početná nevýhoda, môžu mať aj početnú prevahu. Napriek tomu nemajú prislúchajúcu moc a postavenie ani príslušný prístup k moci a zdrojom, majú menej práv, privilégií či možností. Sú to však práve národnostné menšiny, ktoré v rámci moderného európskeho štátu vyžadujú osobitnú pozornosť z politického hľadiska, keďže ich vzťah k štátu, v ktorom žijú, je osobitý.
Napriek skutočnostiam a udalostiam, akými naša krajina v minulosti prechádzala, či to bolo obdobie vojny, holokaust, presuny a perzekúcie obyvateľstva fašistickým a neskôr komunistickým režimom v 30. až 80. rokoch minulého storočia, sa radí Slovensko v súčasnosti k najviac etnicky heterogénnym krajinám strednej Európy.
Naši Maďari a Rómovia
Určite prioritné riešenie v našom štáte si vyžaduje otázka slovensko-maďarského zmierenia. Tento problém zasahuje do minulosti, keď bolo územie Slovenska dlhé stáročia súčasťou Uhorska. Vzťahy vyostrila maďarizácia nastupujúca koncom 19. storočia a po druhej svetovej vojne Benešove dekréty, násilné vysťahovanie.
Najviac spomínaným a najpálčivejším problémom v našom štáte je stále aktuálna otázka spojená s rómskym etnikom a s toleranciou majority voči tejto minoritnej skupine obyvateľstva. Na rozdiel od problémov maďarsko-slovenského súžitia má predpoklad aj pre prípadné zhoršovanie sa. Prostredníctvom médií sa dennodenne stretávame s informáciami, ktoré poukazujú na túto skupinu obyvateľstva nie práve v lichotivom svetle viac-menej spojenom s kriminalitou, dlhodobou nezamestnanosťou a nevzdelanosťou. Obraz nám často pomáha dotvárať i niekoľko záberov zo života rómskej menšiny žijúcej v segregovaných osadách spravidla na východnom Slovensku.
Demografické správanie a reprodukcia rómskej populácie a majoritnej skupiny obyvateľstva sa odlišujú. Ako hrozba sa niektorým ľuďom môže javiť aj to, že pri tomto ich spôsobe života sa v niektorých obciach, mestách stanú dominantnou skupinou obyvateľstva. Skutočnosťou je, že ich kultúru, spôsob života, nízku vzdelanosť, využívanie sociálneho systému v štáte majorita vníma negatívne bez toho, aby pripustila, že veci sa môžu mať aj inak.
Skúsenosti z Jelšovca
Príkladom, ako sa dá naučiť tolerancii medzi menšinami, je aj obec, kde žijem s rodičmi. Jelšovec sa nachádza na juhu Slovenska, iba niekoľko kilometrov od maďarských hraníc. Napriek svojej malej rozlohe a nízkemu počtu obyvateľov (340) tu žijú štyri národnostné menšiny: Slováci, Maďari, Rómovia a Česi. Moji rodičia, najprv otec, teraz mama, v Jelšovci vykonávajú funkciu starostu už dvanásť rokov, preto som so životom a so vzťahmi v obci oboznamovaná každý deň.
Obyvatelia obce mojich rodičov nepoznali, no keď videli, že sú to ľudia, ktorí o nich prejavili záujem a chceli zmeniť situáciu v dedine, rozhodli sa môjho otca zvoliť za starostu napriek tomu, že bol novým občanom.
Začiatky boli naozaj ťažké a rodičia neraz strácali nádej, že sa situácia zlepší. Ale nevzdali sa a časom zistili, že kľúčom k získaniu podpory spoluobčanov je v prvom rade získanie si ich dôvery. Rozbehli aktivačné práce, a tak umožnili zamestnať sa aj tým, ktorí za dlhé roky nezáujmu predchádzajúceho vedenia obce stratili chuť sa do niečoho zapojiť a svojou činnosťou prispieť k zlepšeniu prostredia v obci. Pravidelne usporadúvali rôzne kultúrne a vzdelávacie akcie, aby si ľudia uvedomovali, aké dôležité je vzdelanie pre život.
Musím priznať, že naši Rómovia sa radi vyhovárali na to, že si prácu nikdy nenájdu, aj keby mali ukončené tri vysoké školy, len preto, že nie sú "bieli“. Mali čiastočne pravdu, pretože sa denne stretávam s prípadmi, keď aj skutočne vzdelaný a uvedomelý Róm má problém na trhu práce a čelí rôznym prejavom diskriminácie. No súčasne viem, že na Slovensku žije veľmi veľa Rómov, ktorí sú jednoducho pohodlní a spôsob ich života im vyhovuje.
Moji rodičia tento fakt veľmi dobre poznali a o to viac sa usilovali prebudiť vo svojich spoluobčanoch túžbu po zmene. Dokonca aj tí, čo si nedokončili ani len základnú školu a dostali sa možno po štvrtý ročník, sa rozhodli, že sa zapíšu na rekvalifikačné kurzy alebo si ukončia strednú školu aspoň s výučným listom. Zbadali, že im chce niekto pomôcť a nemá voči nim predsudky a výhrady, a tak začali mojich rodičov rešpektovať a pomáhať im.
Pozitívne vzory
Už ako malá som si uvedomila, aké dôležité je byť dobrým vzorom. Myslím, že o post starostu, primátora, prezidenta a kohokoľvek, kto pracuje s rozličnými ľuďmi, by sa mal uchádzať tolerantný človek so zdravým myslením, bez akýchkoľvek predsudkov, stereotypov alebo nenávisti k určitej skupine obyvateľov.
Ak totiž vzorom pre ľud bude obmedzenec, ktorý nerešpektuje rozdiely v zložení spoločnosti a nešíri toleranciu, ako sa potom dá očakávať tolerancia občanov medzi sebou? Stať sa tolerantným človekom však vyžaduje vzdelanie a správnu výchovu rodičov. V myšlienkach sa vrátim k prvému dňu vo štvrtej triede na základnej škole. Do triedy prišli dvaja súrodenci. Predtým sme boli výborný kolektív a nikdy som sa nestretla s tým, že by sme sa niekomu posmievali alebo ho ponižovali. Mojimi spolužiakmi boli aj traja Rómovia, jeden chlapec a dve dievčatá, no nemali sme s nimi žiadne problémy, boli slušnými a usilovnými žiakmi. Raz, keď sme sa hrali na ihrisku, som narazila do jedného z nových spolužiakov. Ospravedlnila som sa mu, no on na mňa iba zazrel a odvrkol, nech mu dám pokoj, lebo som "čierna cigánka“ a odišiel.
Jeho slová ma zarazili a nerozumela som tomu. Vedela som, že som trochu tmavšia než ostatné deti, ale nikdy som tomu neprikladala vážnosť. Večer som to vyrozprávala rodičom a na druhý deň sa so spolužiakmi šli pozhovárať. Zistila som, v akom prostredí chlapci vyrastali a pochopila som ich správanie. Ich rodina nenávidela Rómov, Maďarov, Vietnamcov a vlastne všetky menšiny, ktoré sa od nich líšia. Dokonca neraz rozmýšľali, že svoje deti zoberú z našej školy práve kvôli rómskym deťom.
Cesta k tolerancii
Teraz, keď som staršia, som na tomto v reálnom svete bežnom príklade pochopila, ako veľmi vplýva výchova detí na ich život a celkové zmýšľanie. Chápem, aké dôležité je vzdelanie pre poskytnutie správnej výchovy, no čoraz častejšie ma prekvapuje, že veľakrát deti doktorov či právnikov sú hlavnými iniciátormi šikanovania alebo urážania.
Je nesmierne dôležité, aby sa spoločnosť navzájom tolerovala. Dosiahnuť tento cieľ však nie je vôbec jednoduché. Na dosiahnutie žiaduceho vývoja treba uskutočniť niekoľko krokov všeobecno-politického, administratívneho a legislatívneho charakteru. Musíme podporovať vypracovanie zákona o národnostných menšinách, zachovať mieru garantovaného financovania menšinových kultúr, priebežne monitorovať a prehodnocovať adekvátnosť finančného zabezpečenia kultúry národnostných menšín, prispievať k riešeniu sociálnej exklúzie Rómov vypracovaním koncepcie rozvoja rómskej kultúry, ktorá by sa mala predovšetkým zamerať na podporu revitalizácie rómskej identity, podporovať projekty v oblasti kultúry a vzdelávania, ktoré smerujú k rozšíreniu multikulturality na Slovensku.
Ďalším krokom k zlepšeniu by bolo prehlbovanie boja proti rasizmu, antisemitizmu, xenofóbii, netolerancii, ale aj etnocentrizmu. Vláda Slovenskej republiky by mala naďalej rozvíjať Akčný plán boja proti diskriminácii, rasizmu, antisemitizmu, xenofóbii a všetkým formám netolerancie a stanoviť si konkrétne úlohy v tejto oblasti.
To je povinnosť štátu a vlády, no čo bude našou ľudskou povinnosťou? Niekedy som si neuvedomovala dôležitosť ľudských práv. Odkedy sa im však aktívnejšie venujem a zamýšľam sa nad touto problematikou, môj pohľad na život sa úplne zmenil. Viem, aké dôležité je poznať svoje práva a chrániť si ich, no ešte dôležitejšie je poznať a ochraňovať práva druhých. Preto nikdy voči nikomu nekonám tak, ako by som nechcela, aby oni konali voči mne. Rešpektujem a vážim si každého človeka. Stať sa tolerantným je celoživotný proces, no práve to je jedinou cestou pre zachovanie a zlepšenie spoločnosti.
Víťazi Olympiády ľudských práv v Ose
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda, LuboÅ¡ Pilc
Aprílová Osa prináša víťazné práce Olympiády ľudských práv. Denník Pravda bol mediálnym partnerom tohto výnimočného podujatia, ktoré je pre stredoškolákov už sedemnásť rokov priestorom konfrontovať svoje názory na náš komplikovaný a nepokojný svet. Posudzovali sme 65 prác študentiek a študentov stredných škôl z celého Slovenska. Témy, na ktoré písali eseje, boli štyri: č 1. Slobodné a zodpovedné konanie v živote. Ako využívam vzdelávanie v škole a mimo nej na získanie tejto kompetencie, č. 2 Extrémisti sa kníh boja, sila vzdelania ich desí. Kniha a pero – to sú naše najsilnejšie zbrane, č. 3 Dá sa naučiť tolerancii k menšinám? č. 4 Ukončenie chudoby pomocou vzdelania (v angličtine). Každý text bol zaujímavý.
Narábať s vlastnými myšlienkami a perom tak, aby nám ostatní rozumeli a menili sme veci k lepšiemu, nie je jednoduchá cesta. V každom, kto ju úprimne podstupuje, vždy zostane pocit, že nabudúce sa bude dať vyjadriť ešte zreteľnejšie. Táto úprimnosť bola v každej z odovzdaných prác.
O to ťažšie bolo vybrať tri víťazné eseje. Prvé miesto sme udelili Dominikovi Drdulovi z Gymnázia Angely Merici v Trnave. Druhé miesto získala Dorota Paulína Sárová z Gymnázia B. S. Timravy v Lučenci a tretie miesto Simona Posmiková z Obchodnej akadémie vo Veľkom Mederi. Našim víťazom venujeme toto vydanie Osy, prílohy denníka Pravda, ktorú sme pred vyše štyrmi rokmi začali vydávať, aby nám všetkým pripomínala, že nie je nič krehkejšie ako ľudské práva a že odvaha a neustále pochybnosti vždy predchádzajú správnym veciam.
Nora Slišková, šéfredaktorka