Utečenci a migranti
Slovensko, rovnako ako iné európske krajiny, efektívne kontroluje legálnu migráciu neviditeľnými železnými oponami už desiatky rokov. Prísť legálne (nielen) na Slovensko si vyžaduje v prvom rade podať žiadosť o vybraný druh víza, aby ste následne mohli získať vôbec nejaké oprávnenie na pobyt v našej krajine. Výsledok je neistý dokonca aj vtedy, ak zozbierate všetky potrebné doklady, pretože stačí, ak vás vyhlásia za bezpečnostné riziko, a vy sa nielenže nedozviete, aké presne, ale ani nemáte právo sa odvolať.
V realite však väčšina ľudí, potenciálnych migrantov, narazí na prekážky ešte skôr, ako by nejakú žiadosť o víza vôbec mohli podať. Potreba viacstupňovej legalizácie dokumentov z tretích krajín, finančné náklady spojené s vybavovaním dokladov a podaním žiadosti, krátke lehoty na platnosť dokumentov prikladaných k žiadostiam, to sú len niektoré z nich. Pripočítajme si aj „maličkosť" ako napr. že, žijete v krajine, kde široko-ďaleko (rozumej vzdialenosti od 1000 km a viac) našu ambasádu nenájdete. A ak si za ňou „finančne" môžete dovoliť vycestovať, môže sa stať, že bude v krajine, kde tiež budete potrebovať víza. Ak nedajbože uviaznete v krajine, kde nemáte ani svoje vlastné zastupiteľstvo, potrebné doklady si vlastne ani nemáte ako vybaviť.
Zámerne hovorím o migrantoch, nie utečencoch. Utečencom, ak je ich žiadosť oprávnená, jednoducho musíme v zmysle medzinárodných dohovorov poskytnúť dočasnú ochranu (tzv. doplnkovú ochranu) alebo trvalú (tzv. azyl). Bodka. Preto sa zameriam na tých, ktorých neraz médiá a politici, a potom, samozrejme, aj bežní ľudia, striedavo označujú „ekonomickí" alebo „nelegálni" migranti. Prvým problémom je, že označenie „ekonomickí" migranti používame v skutočnosti ako dvojaký meter.
Migráciu ľudí pochádzajúcich z nedostatočne rozvinutých krajín týmto označením podsúvame ako neoprávnenú, zatiaľ čo oprávnenosť migrácie ľudí z tzv. vyspelých ekonomík, ktorí migrujú s podobným cieľom – t.j. nájsť lepšie pracovné príležitosti v ešte vyspelejších ekonomikách – málokto spochybňuje. Pritom nedostatok príležitostí v málo rozvinutých krajinách sa k našim „hladovým dolinám" dá len ťažko prirovnať. Kým u nás stačí vycestovať pár desiatok či stoviek kilometrov a nejaká práca sa nájde, v krajinách, odkiaľ „ekonomickí" migranti prichádzajú, ľudí od príležitostí, ak vôbec nejaké sú, delia nielen tisíce kilometrov, ale často aj prekážky statusového, etnického či rodového hľadiska. „Ekonomickou" motiváciu týchto ľudí nie je zarobiť si o čosi viac; dohnala ich k tomu absolútna bezperspektívnosť, ktorú si v našich končinách len ťažko dokážeme predstaviť.
Privilegovaná a neprivilegovaná migrácia
Čo je však podstatnejšie, je skutočnosť, že ľudia migrujúci z privilegovaných kontextov, akým je aj ten náš, byrokratické prekážky iných vyspelejších krajín zvyčajne dokážu zdolať. Migrujú teda legálne a bez veľkých problémov.
Aké možnosti legálnej migrácie však majú migranti z menej vyspelých, neprivilegovaných ekonomík? Pravdupovediac nie je ich veľa. Prísť na pracovné povolenie môžete, len keď sa za vás zaručí konkrétny zamestnávateľ. Študovať môžete, ak máte peniaze alebo šťastie, že hosťovská krajina podporuje spoluprácu s tou vašou. Lenže po skončení štúdia tu automaticky zostať nemôžete. Ďalšou možnosťou je prísť za účelom podnikania, ak však nemáte kapitál a možnosti ani vo vlastnej krajine, asi nebudete práve vhodným kandidátom na legálnu migráciu v tejto kategórii. Prípadne môžete požiadať o tzv. zlúčenie rodiny, čiže napr. ak si cudzinec vezme našinku alebo, naopak, našinec cudzinku. No hoci sa to zdá o čosi jednoduchšie ako všetko ostatné, ani v tomto prípade nemáte vyhrané. Ak napr. previerka vyhodnotí vášho partnera či partnerku ako bezpečnostné riziko, na zlúčenie rodiny môžete zabudnúť. Na Slovensko ho/ju buď nepustia vôbec, alebo ho/ju bez milosti vyhostia. A je úplne jedno, že slovenská polovička vychováva ich spoločné dieťa.
Suma sumárum, stať sa legálnym migrantom, najmä ak to skúšate z neprivilegovaného prostredia, je takmer nemožné, pretože legálne cesty sú jednoducho zabetónované. Potom sa nečudujme, že zúfalí ľudia robia zúfalé veci – vydajú sa napospas prevádzačskej mafii, nasadajú na vratké lode, naskakujú na kamióny či pešo križujú polovicu Európy. „Buď sa mi to podarí, alebo zomriem, kým sa o tom budem pokúšať," sú slová, ktorými mnohí migranti odpovedajú na otázku, prečo vôbec takú strastiplnú cestu riskujú.
Právo odísť
Právo opustiť svoju krajinu má každá ľudská bytosť. Dokonca aj „ekonomickí" migranti z menej privilegovaných ekonomík majú právo migrovať. Odvolávať sa na potrebu riešiť problémy v krajinách, kde vznikajú, znie rozumne, dokým si neuvedomíme, že ide o čistý alibizmus. V poskytovaní pomoci, ktorá by mala takéto riešenia prinášať, vyspelý svet dlhé desaťročia opakované zlyháva, inak by ľudia z nich neodchádzali. Migrácia je prirodzenou odpoveďou ľudí na zúfalé životné podmienky. Podmienky, za ktoré vyspelé ekonomiky sveta nesú svoju mieru spoluzodpovednosti napríklad už len tým, akým neférovým spôsobom s Juhom obchodujeme, prípadne ako veselo kolaborujeme s ich skorumpovanými a nefunkčnými systémami.
Nedávne rozdúchavanie xenofóbnych a antiimigračných vášní v našej spoločnosti mnohých vydesilo. Nevystrašilo však iba migrantov, ktorí u nás žijú, a ľudí, ktorí si s nimi založili rodiny. Po násilnostiach, ktoré nasledovali na neslávnom pochode v Bratislave, začali proti antiimigračnej rétorike silnieť aj hlasy bežných obyčajných ľudí. Našťastie. Je totiž viac ako päť minút po dvanástej a my by sme konečne mali začať s chladnou hlavou a vecnými argumentmi rozprávať o migračnej politike ako takej. Musíme prestať riešiť, kto je za kvóty a kto proti kvótam, a motať sa dookola v kruhu, prečo áno alebo nie. Kvóty sú len zástupný problém, tak pre úniu, ktorá nemá odvahu prehodnotiť dublinské usmernenie, ako aj pre našich politikov, ktorí potrebujú nafúknuť volebné preferencie, a nakoniec aj pre obyčajných bežných ľudí u nás doma, dlhodobo frustrovaných z problémov, za ktoré migranti vôbec nemôžu. Pred migráciou nás „neochránia" ani odmietnuté kvóty, ani železné ploty alebo záchytné tábory v Líbyi. Musíme skutočnosť, že k migrácii dochádza, prijať ako fakt a zamerať sa na podstatné problémy s ňou spojené. Zvolíme ľudský a vecný prístup, alebo budeme detinsky a nezodpovedne rozdúchavať xenofóbne vášne tým, že sa budeme okolo zástupného problému oháňať scestnými argumentmi, ktoré stoja na vode?