Mama učiteľka, otec inžinier. Na vzdelaní v ich rodine záležalo. Potom prišla vojna. Priamo do ich mesta, ulice. Tu sa Marwan odmlčí. Rodina sa rozdelila. Otec mal prácu, zostal, mama s deťmi začali putovať. Zo Sýrie do Libanonu, Egypta, Turecka. Marwan sa cez skype prihlásil na United World College, prijali ho. Sestra je na univerzite v Ankare, brat v Bruseli. Nevyznie to až tak hrozne. Slovo vojna tu zaznie iba kratučko, útek z krajiny o nič dlhšie, a má aj zdanlivo šťastný koniec. Len Marwan ešte stále počuje padať bomby pár metrov od domu, prekračuje mŕtve telá. Chcela som napísať, že Marwan je ako každý iný tínedžer. Ale nie je. Je citlivejší, vďačnejší – a na svoj vek príliš dospelý. Mám ho rada.
Hosť zo Sýrie
Marwan nie je z tých, čo hovoria zbytočne veľa. Väčšinou sa učí alebo číta. Zabudol, že sú prázdniny. Keď niečo povie, znie to premyslene a úprimne. Len postupne sa dozvedáme jeho príbeh.
© Autorské práva vyhradené