S úctou...

V júli 2014, počas ostreľovania Donecka, zbalil Dima svoju rodinu, 8-ročnú dcéru a 7-ročného syna, a - utiekli. Aby sa zachránili. Situácia bola nestabilná, nik nevedel, čo bude ďalej.

06.08.2015 20:00
debata (1)

Dima pracoval v banke, ale neváhal zmeniť svoj život ešte viac, ako ho zmenil konflikt na východnej Ukrajine. Nasadli do auta – a tak sa začala ich púť tam, kde očakávali stabilitu. Koľko vecí si môže jedna rodina s dvoma malými deťmi odviezť v aute? Ako zvládnu dlhú cestu a čo ich na jej konci čaká? Ako si poradia s cudzím jazykom a ako ich „tam“ prijmú? Dostali sa do utečeneckého tábora spolu s množstvom ďalších ľudí z rôznych národov i kultúr. Chceli zostať, využili všetky oficiálne cesty, márne. Ušetrené peniaze sa minuli. Až padlo rozhodnutie, že sa musia vrátiť späť. Ale kam? Je jedno, či je človek Slovák, Ukrajinec, alebo Somálčan. Všetko, čo chce, je žiť. Odvaha utečencov je nemerateľná, lebo ak človek nemusí, vie si pohodlie svojho domova užívať a mať svoje problémy pod kontrolou. Utečenec však nemá pod kontrolou nič. Dimovi rodičia ostali v Donecku a ja môžem z vlastnej skúsenosti potvrdiť, že žiť v meste, kde sa pravidelne ozývajú salvy, je ťažké. Človek si zvykne, ale je v ustavičnom strese. Slávnostné ohňostroje doma mi už nikdy nebudú znieť rovnako. Žijem v inej krajine, nie som utečenka, ale rozhodne som migrantka, ktorá tiež vie, čo je to žiť „inde“. Volajú ma tu Mária Michajlovna a moje meno vyslovujú s úctou. A to by som želala všetkým, ktorí nie sú doma.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #utečenci #doneck #Ukrajina