Keď majú ľudia tváre a príbehy

Nemecká literatúra aktuálne zažíva menšiu senzáciu. Na prvom mieste najpredávanejších kníh v rebríčku renomovaného magazínu Der Spiegel sa už niekoľko týždňov drží útla knižočka, prvotina istej Dörte Hansen – autorky, ktorá bola doteraz nanajvýš známa ako redaktorka regionálneho rádia. Dej románu, zasadený do povojnového obdobia v nehostinnej periférii severného Nemecka, vlastne len útržkovito zachytáva životné osudy troch spríbuznených žien rozličných generácií.

07.08.2015 12:00
debata

Nikto ich nepozýval

Na tomto mieste mi však nejde o recenziu. Knihu Altes Land (v doslovnom preklade Stará zem) spomínam vlastne len pre jednu vetu. Vera, jedna z hlavných postáv románu, ktorá ako dieťa spolu so svojou matkou kedysi utekala z Východného Pruska, je zrazu sama konfrontovaná s dvoma novodobými „prišelcami“. Vo vnútornom dialógu hovorí: „Nikto ich nepozýval, zrazu tu boli a jediné, čo majú, sú prázdne ruky a zmätočné plány. Iba čo všetko komplikujú.“

Hoci ide o literárnu fikciu, prenesená do reálneho kontextu vystihuje podstatu celého utečeneckého problému: utečenci nie sú vítaní. Navyše nežijeme v románe, kde ide o dvoch ľudí, ktorých treba prichýliť pod vlastnú strechu, ale o tisícky pred „bránami EÚ“, v súvislosti s ktorými je reč o sociálnopoli­tickej výzve storočia.

Žijem, sama cudzinka, v Nemecku, ktoré ako krajina prisťahovalcov v minulosti zvládlo množstvo utečeneckých vĺn. Rada by som na Slovensko poslala nejaké skutočne koncepčné riešenie. Nič také však neexistuje, ani tu v Nemecku, a obávam sa, že ani nikde inde. Napriek tomu mi nejde z hlavy tých približne 700 utečencov, ktorých malo Slovensko podľa kvóty prijať.

Hoci tú lavínu odmietavých až nenávistných reakcií, ktoré tento návrh vyvolal, považujem za absolútne neadekvátnu – a pre povesť našej krajiny aj za nekonečne zahanbujúcu – premýšľam najmä nad tým, čím ju vysvetliť. Ako najpravdepodobnejší dôvod sa mi pritom javí iracionálny strach zo všetkého, čo je iné, neznáme a predovšetkým abstraktné. Na porovnanie. Iba sem do Mníchova, čo je miliónová metropola na juhu Nemecka, denne prichádza okolo 400 utečencov.

Cítiť sa ako človek

Denník Süddeutsche Zeitung prišiel pred časom s nápadom uverejniť sériu ich portrétov, doplnených krátkym životopisom a odpoveďou na otázku, aké by mali konkrétne želanie.

Z fotiek sa na čitateľov díval napríklad 19-ročný David zo Sierry Leone, ktorý si prial odbornú literatúru z oblasti medicíny, lebo by sa v budúcnosti chcel stať lekárom. Alebo 32-ročná Ruth z Nigérie, ktorej snom boli sviatočné šaty, aby sa zase mohla cítiť ako človek.

Článok vyvolal nebývalú vlnu solidarity. Ešte dôležitejšie sa mi však zdá, že vďaka nemu tí ľudia, ktorí boli dovtedy len bezmennou masou, vyvolávajúcou predovšetkým resentimenty, zrazu dostali tvár.

Nie, nehovorím, že toto je riešenie. Na to ide o príliš komplexný problém. Podobné iniciatívy však môžu inšpirovať. A v každom prípade dávajú nádej. V zmysle tohto havlovského princípu – že to má zmysel bez ohľadu na to, ako sa to skončí.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #utečenci #solidarita