Sklenený dom pre Gisi

Predstavujem si dom zo skla, ľahký a vzdušný, ako sa vynára z preluky v radovej zástavbe sťa nehmotná, ale výrazná myšlienka. Na jednej z najkrajších ulíc mesta, Kapucínskej, sa jeho vertikály ťahajú k nebu ako veže dvoch blízkych katolíckych kostolov.

11.09.2015 18:00
debata (1)

Tu si pár metrov od seba, len cez cestu, pozerali do okien návštevníci malého hotela a reštaurácie židovských rodičov Gisi Fleischmannovej a poslanci snemu Slovenskej republiky, ktorí neskôr rozhodli o vysťahovaní Židov na smrť. V tom čase bol už hotel arizovaný, neskôr ho zbúrali, sídlo protiľahlého snemu ostalo pre potreby Slovenskej národnej rady.

Mám taký sen

Predstavujem si, ako na tejto ulici, kde Gisi aj bývala, stojí sklenený dom s jej malým, elegantným múzeom. Ona tiež bola drobná, vždy dokonale upravená. Jej múzeum je triumfom dokonalého dizajnu, hlbokej myšlienky a nezlomného ducha.

Táto vízia vo mne skrsla, keď som v Amsterdame uvidela krásny Dom Anny Frankovej, obklopený ohromným množstvom záujemcov. Uvedomila som si, čo tento dom znamená pre mesto, pre jeho duchovný rozmer. A napokon aj pre turistov, ktorí väčšinou nehľadajú im dobre známe obchodné reťazce a gýče, ale čosi autentické, čo nemôžu nájsť niekde inde.

Príbeh Gisi Fleischmannovej, tejto „čistej“ Bratislavčanky, je jedinečný, pravdivý a silný. Gisi a jej Pracovná skupina sa pokúšali zastaviť deportácie podplácaním slovenských i nemeckých úradníkov. Židovskú komunitu nadradila nad svoju malú komunitu – rodinu. Prinieslo jej to radosť z vlastnej šikovnosti, sily a schopnosti pomáhať, ale i mnoho trápenia a nakoniec smrť v Auschwitzi pri Osvienčime.

Gisi nemá hrob, no bratislavské múzeum šíri jej odkaz ďalej, do celého sveta. Na hornom poschodí je expozícia venovaná našej hrdinke, na prízemí čitáreň s kaviarňou a malým pódiom, kde sa stretávajú a prezentujú dnešné Gizine sestry a bratia bez ohľadu na ich vierovyznanie.

Mama by mala radosť

Predstavujem si Gisi v jej štýlovom kostýme, ako kráča po Kapucínskej ulici a prekvapene i zvedavo si obzerá sklenený dom a množstvo ľudí, ktorí sú ochotní čakať hodiny, aby sa dostali dnu a spoznali niečo dôležité pre svoj ďalší život. Neveriacky hľadí na svoju starú fotografiu, vyzväčšovanú za sklom, na zástupy dievčat a chlapcov, medzi ktorými sa občas objavia aj staršie tváre. A potom uvidí svoje meno na priečelí múzea a už nepochybuje.

Aké je to smiešne, pomyslí si Gisi a pocíti niečo ako stud: O to mi predsa vôbec nešlo. Jediný, kto by z toho mal naozaj radosť, by bola moja mama. Potom sa usmeje sama pre seba a povie si, že to všetko, čo prežila, možno nakoniec predsa len malo zmysel.

Pozri si tú ženu, drgne dievča z radu do svojho chlapca. Vyzerá celkom ako tá Gisi Fleischmannová.

Aha, fakt, zívne mladík, unavený zo včerajšej noci aj slnečnej páľavy. Asi tu nakrúcajú nejaký film…

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #židia #deportácie Židov #Gisi Fleischmannová