Ušlo ich pomerne veľa. Tety, strýkovia, bratranci, sesternice. Všetci boli černošskí moslimovia, ale nikto ma nezabil, neznásilnil, nezbil, ani sa o to nepokúsil. Boli to priateľskí a zábavní ľudia, často sa navzájom navštevovali.
A ja, keďže mám rada dobré jedlo, ochutnala som tam bataty, kasawu, okru, ogiri; nik mi však nikdy nezakazoval jesť bravčové mäso – žili a nechávali žiť. Na nákupy som chodila do afrických obchodov. Vlastnili ich prisťahovalci z Nigérie, ktorí boli ku mne milší než viaceré slovenské predavačky. Aj keď sami pochádzali z početnej rodiny, neplánovali viac ako jedno-dve deti. V ďalšej generácii ich už od „bežného“ Brita nik nerozoznal.
O prevalcovaní inou kultúrou nemohlo byť ani reči. A nie, nikto v tej rodine nebol dokonalý. Ale takí nie sme ani my.