Poslanecké straty a nálezy

Začnem, ak dovolíte, letmým návratom do histórie. Najznámejším – aj keď nie prvým – ochranárskym počinom s politickým presahom bolo u nás vydanie kritickej publikácie Bratislava/nahlas (1987), spojené s výzvou vtedajšej moci na diskusiu. O dva roky neskôr na to nadviazal priam revolučný zjazd Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny.

08.02.2016 17:00
debata (7)

Prípravou bratislavských ochranárov naň bola nemenej revolučná Bratislavská ochranárska konferencia 5. apríla 1989. Na nej sme prijali odporúčania najmä pre vtedajšie vedenie mesta. A už aj tu sa objavujú požiadavky legislatívneho charakteru: urýchlene prijať prierezový zákon o životnom prostredí alebo zabrániť zneužívaniu praxe výnimiek pri uplatňovaní vodného zákona. Na celoslovenský zjazd v predvečer nežnej už bratislavskí ochranári a ochranárky prišli s ucelenou predstavou potrebných systémových zmien vrátane návrhu na vypustenie vedúcej úlohy komunistickej strany zo svojich stanov.

Nádeje tretieho sektora

Medzitým prišla nežná s rozhodujúcu úlohou ochranárov a vzápätí Fórum ochrancov a tvorcov životného prostredia (ŽP) na Slovensku s veľmi konkrétnou predstavou o podobe legislatívy i nového nadrezortného orgánu štátnej správy pre ŽP. Obdobie rokov 1990 až 1992 sa niekedy nazýva aj legislatívnou revolúciu. Participáciu občianskeho (tretieho) sektora na moci mala zabezpečiť priama účasť prednovembrových aktivistov v novovytvorených vládach a parlamentoch, ako aj kontroly moci zo strany vznikajúceho tretieho sektora. Mimoriadne bolo zastúpenie ochranárov najmä v osobitnej štátnej správe pre ŽP. Všetko sa utlmilo počas druhej a tretej vlády Vladimíra Mečiara. Nové nádeje na partnerské vzťahy medzi vládou a tretím sektorom priniesol až koniec mečiarizmu v roku 1998. Zostali však z veľkej časti nenaplnené.

Ak mám prejsť k meritu veci a preskočiť viac ako dve desaťročia od začiatku tvorby vzťahov medzi tretím sektom a mocou, potom musím konštatovať, že majú ďaleko od ideálnych. Aby som bol dobre pochopený, nemyslím si, že tretí sektor by mal diktovať vláde a parlamentu, čo majú robiť, a už vôbec si nemyslím, že by mal za podporu politikov očakávať trafiky, ale som presvedčený, že má byť ich rovnocenným partnerom. Minimálne tak, ako je to v prípade odborov a zamestnávateľských zväzov v rámci tripartity.

Predstavy o takýchto partnerských vzťahoch sme detailne rozpracovali po voľbách 1998, ale napokon sa realizovali len v podobe dohody o spolupráci medzi ministerstvom ŽP a združením mimovládok s názvom Ekofórum, ktorá ako-tak fungovala od roku 1998 až do čias prvej vlády Roberta Fica, keď ministerstvo od nej jednostranne odstúpilo.

Na lepšie časy svitlo v súvislosti s príchodom vlády Ivety Radičovej a so vznikom úradu splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti, ktorý v pomerne krátkom čase stihol pripraviť nielen skvelú Stupavskú konferenciu v roku 2011, ale aj niektoré koncepčné materiály, ktoré dodnes nestratili formálnu platnosť, len nemajú vo vláde reálneho garanta.

Otvoriť parlament ľuďom

Poďme však do súčasnosti a pozrime sa na spomínané vzťahy a participáciu z pohľadu poslanca Národnej rady. Tesne po voľbách som sa so skupinkou poslancov a poslankýň podobného zmýšľania rozhodol čo najviac otvoriť parlament ľuďom vrátane organizácií tretieho sektora. Keďže druhá vláda Roberta Fica mala tendenciu tretí sektor ako partnera prehliadať, uskutočnili sme na túto tému najskôr tlačovú konferenciu a následne stretnutie s reprezentatívnou vzorkou predstaviteľov a predstaviteliek mimovládok. Tam sme sa dohodli aj na rámcoch ďalšej komunikácie, aj na tom, že sa v podobnom formáte budeme minimálne raz do roka stretávať. Ak tušíte, že k tomu nedošlo, tušíte správne. Trochu paradoxne nie preto, že by ochabol záujem z našej strany, ale preto, lebo tú spomínanú iniciačnú skupinku tvorili výlučne opoziční poslanci a poslankyne (medzi ktorými bola najvyššou ústavnou činiteľkou podpredsedníčka NR SR Erika Jurinová).

Potreba systémovej spolupráce

Keď sa blížilo výročie spomínaného povolebného stretnutia, oslovil som bývalého splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti. Jeho reakcia bola, že záštitu nad podobným podujatím by mal prevziať aj niektorý (niektorá) z predstaviteľov vládnej strany, aby sa to celé nechápalo ako rýdzo opozičné podujatie. Tak som zašiel za podpredsedníčkou parlamentu a zároveň šéfkou poslaneckého klubu Smeru-SD pani Laššákovou, vysvetlil som jej, o čo ide a požiadal ju o spolugaranto­vanie. Ponuku neprijala napriek tomu, že som argumentoval aj tým, že spoluorganizátor by bol splnomocnenec „ich“ vlády. Reagovala približne tak, že keď vláda chce s tretím sektorom spolupracovať, nič jej v tom nebráni, ale čo s tým má spoločné parlament. Skončilo sa to tak, že so splnomocnencom sme sa stretli na pracovnom obede, vzájomne sme sa poinformovali o tom, čo sa za uplynulý rok stalo, a tým sa vízia systémovej partnerskej spolupráce medzi Národnou radou SR a tretím sektorom pre toto volebné obdobie skončila.

Neskočila sa však ad hoc spolupráca pri tvorbe a oponovaní zákonov, pozmeňujúcich návrhov a pri ďalších aktivitách vrátane spoluorganizovania diskusných seminárov, ktorých sme stihli usporiadať v Národnej rade neúrekom. Čiže participácia tretieho sektora na činnosti parlamentu je chvályhodná, aj keď z môjho pohľadu sú v nej veľké rezervy.

Poslanec verzus aktivista?

Ak to mám zhrnúť ako človek, ktorý strávil väčšinu života ako občiansky aktivista a časť života (dve volebné obdobia) ako nezávislý poslanec, musím povedať, že jednoznačná odpoveď na otázku, či má väčší zmysel venovať sa jednému alebo druhému, asi nejestvuje. V prvom rade preto, lebo obe roly majú svoje plusy i mínusy, ale aj preto, lebo každý máme určité predispozície, ktoré nás predurčujú na tú alebo onú rolu. Výhoda politika je v tom, že je bližšie pri zdroji informácií i pri tom, ako sa rodia a prijímajú dôležité rozhodnutia, výhoda aktivistu zasa v tom, že ho je ťažko možné apriori „onálepkovať“ nálepkou opozičnosti.

Dosiaľ nedocenenou kombináciou týchto dvoch odlišných rolí nie je to, že dopoludnia budem politik a popoludní aktivista, ale efektívna partnerská spolupráca jedných a druhých. Poslanec má veľké možnosti sprístupňovať parlament aktivistom. Na druhej strane neoceniteľný potenciál znalostí, skúseností a alternatívnych pohľadov pre poslancov môže predstavovať tretí sektor a nezávisí experti. Ja som sa ten potenciál snažil využívať a boli to pre mňa cenné nálezy, ktoré aspoň trochu vyvážili početné straty, ktoré znamenali roky strávené v mŕtvom dome na bratislavskom Vodnom vrchu.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #parlament #aktivisti #ochranári #poslanec #tretí sektor #mimovládky