O sochách, uliciach a ľuďoch

Rozmýšľali ste niekedy, ako a čím komunikuje Bratislava navonok okrem pamiatok a architektúry?

07.03.2016 08:00
debata

Napríklad aj tým, po kom pomenúva ulice či koho sochy a pamätné tabule povoľuje umiestňovať na verejnom priestranstve – a možno práve táto komunikácia vypovedá o meste viac ako samotné stavby. Prečo teda táto téma vzbudzuje tak málo pozornosti a čo spája takého Svätopluka, Philippa Lenarda či Andreja Hlinku?

Cesta do minulosti

Už od prvého oficiálneho pomenúvania ulíc Bratislavy v roku 1879 začali byť tlaky na ich politicky motivované názvy – a tak si Maďari popri Nemcoch, ktorí dovtedy pomenúvali ulice po slávnych rodákoch a významných osobnostiach mesta, presadili názvy ulíc podľa rôznych maďarských osobností, ktoré len málo súviseli s históriou mesta. Vznik Československa síce Slovákom priniesol dovtedy nevídanú slobodu, v Bratislave však spočiatku panoval chaos. Sochy, ktoré mesto spájali s jeho uhorskou minulosťou, sa narýchlo prekryli, mnohé v záchvatoch hnevu legionárov rovno zničili. Česi a Slováci objavili čaro nacionálne motivovaných názvov ulíc. To skončila až druhá svetová vojna, keď sa zasa narýchlo hľadali nové názvy pre „české“ ulice. Medzičasom v uliciach zostali len neutrálne sochy z uhorských čias, zväčša so sakrálnou alebo antickou tematikou a objavovali sa a po pár rokoch mizli rôzne české levy, Masarykovia či Štefánikovia. Po vojne miznú z názvov ulíc Nemci a Maďari, po nich rôzni nekomunisti a „buržoázni nacionalisti“, strácajú sa sochy demokratov, sakrálne prícestné kríže či sochy svätcov. Vyprázdnená normalizácia prináša vyprázdnené sochy a do pomenovania ulíc vstupuje duch Sovietskeho zväzu.

A už sme takmer tu: umelý svet socializmu sa rúca a veľkým premenúvaním z roku 1993 sa snažíme nadviazať na minulosť. Ale na ktorú minulosť? Slovenský štát? Prvú ČSR? Nebodaj maďarizačné Uhorsko? Alebo to dávne Uhorsko, keď v ňom bolo ešte všetkým dobre, ale nikto si to už nepamätá? Výsledok bol rozporuplný, nie všetko, čo sa malo, sa premenovalo, nie všetko, čo sa premenovalo, sa muselo.

Prípad Rača

Opisovať chaos, nedôslednosť a minimálnu logiku pri umiestňovaní sôch v Bratislave by bolo asi na dlhú debatu. Oveľa lepšie je ukázať si to na nejakom príklade – a hádam tým najlepším je turistika sôch v toku dejín starej Rače. Rača ako všetky malokarpatské mestečká má pekné námestie a v jeho strede – minimálne pár storočí – stál nerušene svätý Ján Nepomucký. V roku 1939 si Rač(išdorfč)ania povedali, že postavia Katolícky kultúrny dom v jeho susedstve a do niky umiestnia bustu Andreja Hlinku, ktorý Raču asi dvakrát navštívil. Na bustu však už nezvýšili peniaze, a preto výklenok ostal prázdny.

Prišlo však oslobodenie a na námestí vznikol provizórny sovietsky vojenský cintorín, kde si doba žiadala aj pamätník. A tak s Nepomuckým šup pred kostol a na jeho miesto pribudol pamätník Sovietom. Miestnym komunistom sa však málilo, a tak po pár rokoch objednali pre Raču a Vajnory nové futuristické a na tú dobu umelecky veľmi vydarené pamätníky oslobodenia, pričom ten račiansky osadili do parku pri legendárnej čárde Peklo, kde už od prvej republiky stával pamätník miestnym padlým. Na hornom námestí medzičasom pribudli sochy Samuelovi Jurkovičovi a pamätná tabuľa cyklistovi Vlastimilovi Růžičkovi.

Kto si myslel, že po roku 1989 sa pamätníkový ideologický neporiadok sám uprace, na námestie sa hádam vráti pôvodný Nepomucký a sen o Hlinkovi sa za vyše 40 rokov rozplynul, myslel si zle. Z parku pri Pekle ktosi v tichosti odstránil futuristický pamätník osloboditeľov pripomínajúci vychádzajúce slnko, pribudol tu pamätník návštevy Jána Pavla II. a z pamätníka miestnych padlých pri rekonštrukcií ktosi rozkradol všetky hodnotné kamenné dekorácie.

Park sa medzičasom stihol stať parkom Ústavy SR i parkom Jozefa Miloslava Hurbana. Máte v tom už dokonalý chaos? Račania ešte nie, a tak si svojho vytúženého „velikána“ na námestí predsa len dopriali, ale do žiadnej niky, veď nie sú trochári, ale priamo do stredu námestia! A tak z neutrálneho názvu Námestie hrdinov máme v Rači Námestie Andreja Hlinku.

Šesťdesiat rokov pingpongu so sochami v Rači teda dopadlo tak, že sa na dvoch malých priestranstvách vystriedalo desať sôch a pamätných tabúľ, zaniklo jedno hodnotné dielo, Hlinka s Jurkovičom a Sovietmi sa tiesnia na jednom malom námestí, ale pôvodná nika pre Hlinkovu bustu je stále prázdna.

Prípad Petržalka

Čosi podobné sa dialo aj s názvami ulíc. V Petržalke si to po roku 1993 najviac odtrpeli sídliská Lúky a Háje, kde sa úplne zmenila koncepcia pomenovania, a tak zanikli aj názvy ulíc po ideologicky neškodných osobnostiach. Z malej časti sa toho obeťou stalo sídlisko Háje III, kde boli všetky ulice pomenované po významných ženách, čo sa už po premenovaní celkom nezachovalo.

Alebo iný extrém. Zamysleli ste sa niekedy, po kom je pomenované také Námestie hraničiarov? Áno, tušíte správne a za pravdu dáva aj Topografický lexikón, ktorý pri tomto hesle uvádza „pomenované podľa ochrancov štátnych hraníc socialistickej vlasti“. Presne tých, ktorí pre ochranu hraníc krvavo obetovali viac ako štyristo nevinných životov.

Iná zvláštnosť sa udiala na Dvoroch VI. Koncepcia určila, že ulice ponesú názvy po významných fyzikoch a nositeľoch Nobelovej ceny a radní našli dokonca jedného, ktorý sa narodil v Bratislave. Super, nie? Čo tam po tom, že to bol prominentný nacista a v skutočnom živote poloblázon. A tak ulicu nazvanú po komunistovi Zdeňkovi Fierlingerovi pomenovali po Philippovi Lenardovi, ktorý napríklad v učebnici Nemecká fyzika rozdelil fyziku na plodnú árijskú a špekulatívnu židovskú. Napoviem, že v Nemecku či Rakúsku by ste „jeho“ ulicu hľadali márne.

Cesta do budúcnosti

O súčasnom zlom stave a nekoncepčnosti výberu osobností, ktoré sa dostávajú do verejného priestoru či už ako sochy, alebo mená ulíc, sa dá veľa písať, horšie je však navrhnúť riešenie. V prvom rade by mesto malo zostaviť odbornú komisiu, zloženú najmä z nezávislých historikov, ktorí by dokázali osobnosť po osobnosti posúdiť či dokonca vytvoriť zoznam odporúčaní, ktoré osobnosti do verejného priestoru patria a ktoré vôbec nie. Aby sme sa dokázali vyhnúť (napríklad) arizátorovi Ondrejovovi, nacistovi Lenardovi či kontroverzným osobám ako Jozef Cíger-Hronský alebo Andrej Hlinka.

V uliciach dnes chýba najmä viac úcty k skutočným osobnostiam. Hádam nie sú tak ďaleko časy, keď si spomenieme na odvážnu spisovateľku a takmer jedinú slovenskú signatárku Charty 77 Hanu Ponickú či na Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera, slovenských utečencov z Osvienčimu, ktorí dali svetu vedieť o jeho zverstvách? Ale zvládneme aj iných? Možností je dosť: Mária Terézia, Jozef II., T. G. Masaryk, Václav Havel a množstvo drobných hrdinov…

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Bratislava #sochy #názvy ulíc