Násilie nie je náhodným vyústením bežnej hádky. V násilí totiž nemajú obe strany rovnocenné postavenie. Pri hádke nemáte strach argumentovať či otvorene nesúhlasiť. Pri násilí ten strach máte a nemusíte ani nič povedať, ani urobiť, a násilný partner zareaguje fyzickou agresiou alebo verbálnym ponižovaním. Za násilie je však vždy plne zodpovedný ten, kto ho koná. Nemajú na tom vinu obaja, ako to často počujeme. Tento argument slúži na zľahčovanie problému a ospravedlňuje násilníka.
Za zatvorenými dverami
Naozaj táto dobodaná žena nemala nikdy predtým strach, neobrátila sa na políciu pre vyhrážky a hrozby či predchádzajúce bitky? Dokedy budeme musieť byť svedkyňami a svedkami opakovanej bagatelizácie násilia zľahčujúcimi výrazmi ako hádka či nezhoda? Nazývať pravdepodobne dlhodobo stupňované týranie, ktoré vyvrcholilo vraždou, iba „hádkou“ je jednoznačne zľahčovaním. V 21. storočí by (nielen) mienkotvorné médiá mali vedieť o násilí informovať korektne – to jest pomenovávať veci pravými menami. Pretože inak podporujeme v spoločnosti ilúziu o tom, že je všetko „s kostolným poriadkom“. Ľudia potom na sociálnych sieťach ľahšie uveria, že hrozbou pre „naše“ ženy sú cudzinci či neznámi ľudia, keď v skutočnosti omnoho reálnejšou hrozbou sú naši blízki, ktorí sa za zatvorenými dverami domova neštítia psychicky a fyzicky ubližovať ženám, prípadne deťom. Stáva sa, že násilnícky muž deti netýra fyzicky, svoju moc a agresiu uplatňuje „len“ voči žene. Ale úprimne si povedzme, nemusíme byť odborníci ani odborníčky na to, aby sme vedeli, že vyrastať a žiť v takomto prostredí musí byť neskutočne ťažké a traumatizujúce aj pre tie deti.
Zlyhanie nás všetkých
Nechcem si ani predstaviť, koľko žien vo chvíli, keď píšem tieto riadky, násilie aktuálne zažíva. Je ich, žiaľ, asi veľa, ale aj keby bola „iba“ jedna, je to tragické. Je to tragické zlyhanie nás všetkých, že násilie dopustíme, tolerujeme, ospravedlňujeme – a že ho stále dokola zľahčujeme. Nie, nesnažím sa o odbornú analýzu problematiky násilia páchaného na ženách, to si vyžaduje iný, väčší priestor, ale najmä komplexný prístup. Ak niečo chcem, tak predovšetkým to, aby sme sa konečne zobudili a zamysleli sa nad tým, čo môžeme robiť my, aby sa to viac nedialo. Jednou z vecí je určite to, že o násilí budeme hovoriť tak, aby sme situácii priznali takú vážnosť, ako si každá tragédia násilia zaslúži. Aby každá žena, ktorá násilie zažíva a pozerá napríklad televízne noviny, vedela, že to, čo sa jej deje, nie je správne, a nie je to „iba“ hádka, nad ktorou máme mávnuť rukou. Mnohým to už možno znie ako fráza, ale právo na život bez násilia má naozaj každá a každý z nás.