Podoba ľudských práv sa stále vyvíja, no ich princípy ostávajú stále rovnaké a navzájom prepojené. Tieto princípy sa vyvodili na základe dlhoročného vývoja v ich chápaní a vykladaní. Práve na ne musíme neustále dbať pri uvažovaní o ľudských právach ako takých. Je bezvýznamné sa hádať o tom, či dané právo je skutočne ľudským právom, alebo len nejakým neštandardným výplodom modernej doby, ak nevychádzame z ich samotnej podstaty. Tú by sme všetci mali mať zakorenenú hlboko v našich „demokratických dušiach“. A čo je to vlastne tá „demokratická duša“? Ako ju možno nadobudnúť? Čo má spoločné demokracia a ľudské práva?
Vštepovanie odmala
Slovné spojenie „demokratická duša“ je iba obyčajným metaforickým pomenovaním pre človeka, ktorý je do veľkej miery stotožnený s demokratickými zásadami. Zároveň rozumie princípom, opodstatnenosti a univerzálnosti ľudských práv – teda práv nám prináležiacich už len z dôvodu, že sme ľudskými bytosťami. Presne tak, ako to hovorí čl. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv: „Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti aj právach. Sú obdarení rozumom a svedomím a majú sa k sebe správať v duchu bratstva.“
Z histórie vieme povedať, že ľudia si rýchlo privyknú na rôzne nedemokratické a totalitné systémy, ktoré si získavajú svojich priaznivcov najmä v obdobiach zložitej krízy. Ak má teda každý človek rozumieť týmto princípom a ak chceme dlhodobo udržiavať demokratickú spoločnosť napriek krízam, musíme si tú „demokratickú dušu“ vychovať. Musíme jej odmala vštepovať občianske kompetencie a cez vzdelávanie k ľudským právam zabezpečiť, že z nej vyrastie plnohodnotný občan spoločnosti, kde vládne tento režim.
To znamená, že vzdelávanie k demokratickému občianstvu, udržateľnému rastu, právnej spoločnosti v sebe samom zahŕňa vzdelávanie k ľudským právam. Veď demokratická spoločnosť nemôže fungovať bez uplatňovania toho, čo nám prirodzene prináleží.
L'état c'est moi
Ak je takéto vzdelávanie efektívne, dokážeme tým zaistiť nielen to, že občan alebo občianka bude rozumieť týmto princípom, ale aj aktívne sa podieľať na ovplyvňovaní society, v ktorej žije. V demokratickom občianstve neplatí výrok Ľudovíta XIV.: „L'état c'est moi (štát som ja),“ ktorý všetko rozhodovanie necháva na pleciach jedného človeka. Jeho výrok by sme mohli preformulovať na: „Štát som aj ja.“
Táto veta už súhlasí s princípmi aktuálneho režimu a jednoducho poukazuje na dôležitosť angažovania sa v spoločenskom živote – a to z dôvodu, že rozhodnutia každého z nás dokážu meniť dianie v našom štáte. Voľby, referendá, petície a iné prostriedky tento fakt potvrdzujú. O spomínanom vzdelávaní sa diskutuje najmä posledné dve desaťročia. Vytvorením akčných plánov či medzinárodných programov sa v značnej miere prispelo k implementácii kultúry ľudských práv do vzdelávacích systémov všetkých stupňov škôl. V Európe môžeme sledovať rôzne spôsoby ich zavádzania, či už je to formou samostatných predmetov (občianska, právna náuka a pod.), alebo ako prierezovej témy (v takomto prípade sa edukácia zabezpečuje v rámci predmetov, ktoré sa netýkajú priamo ľudských práv či demokratického občianstva, napr. slovenský jazyk, umenie a kultúra), alebo ich kombináciou.
Zo svojich doterajších skúseností a na základe prieskumov či štúdií (napr. Podiel školy na formovaní aktívneho občianstva) možno poukázať na fakte, že aktuálna forma výučby na Slovensku je nevyhovujúca a neefektívna: „V hodnotení pôsobenia základnej a strednej školy sa však jednotlivé vekové skupiny (15–18, 19–23, 39–60 pozn. autora) významne nelíšili, pričom tento vplyv bol stabilne pokladaný za najmenej významný.“ Respondenti najväčší vplyv prikladali iným faktorom, ako sú médiá, rodina, priatelia, práca…
Neformálne vzdelávanie
V súčasnosti môžeme sledovať rozvíjajúci sa vplyv neformálneho vzdelávania a informálneho učenia sa v tomto smere. Neformálne vzdelávanie a jeho metódy pokladám za efektívnejšie v procese vychovávania demokraticky aktívneho občana, ktorý rozumie ľudskoprávnej kultúre. Jeho účinnosť vidím hlavne v budovaní postojov – dôležitej zložky kompetencie.
Deje sa to najmä formou zavádzania interkultúrneho dialógu, ktorý je samozrejmosťou v multikultúrnej spoločnosti. Pohybovaním sa v prostredí plnom rozličných kultúr (nielen kultúr v ponímaní „kultúra istého národa“, ale aj rôznych typov subkultúr, napr. hippies) sa človek učí najmä tolerancii. Tá zaisťuje elimináciu xenofóbie, antisemitizmu, homofóbie a iných javov, ktoré narúšajú uplatňovanie ľudských práv.
V takomto prostredí človek nadobúda vedomosti o zvykoch iných spoločenstiev. Učí sa aktívne počúvať odlišný názor a citlivo naň reagovať. Zároveň nadobúda schopnosť uvedomenia si individuality každého jedného človeka, nevyhnutnú v tolerantnej societe. Riešením interkultúrnych tém dochádza k budovaniu postojov. Tento proces je veľmi náročný najmä na čas, preto je nevyhnutné tieto postoje budovať čo najskôr.
Niektoré témy si čas vyžadujú zvlášť, napríklad rodová rovnosť, s ktorou máme aj my na Slovensku značný problém. Daný stav môže spôsobovať silné kresťanské zázemie, slabá propagácia tejto témy resp. značné zastúpenie konzervatívnych osobností v politickej oblasti. Po minuloročných udalostiach týkajúcich sa referenda vidím ešte väčšiu potrebu diskusie a objasňovania faktov jednak o rodovej rovnosti a tiež o právach LGBTI ľudí. Veď pojem rodová rovnosť vychádza zo základných princípov ľudských práv: z rovnosti ľudí v právach a slobodách. K zlepšeniu by mohlo dôjsť zavádzaním sexuálnej výchovy do vzdelávacieho procesu.
Kritické myslenie
Neformálne vzdelávanie takisto učí človeka kritickému mysleniu a presadzovaniu názorov. Tieto schopnosti sa rozvíjajú najmä rôznymi diskusnými aktivitami. Na každom školení, tréningu či vzdelávacom programe pre mladých sa dáva priestor na uvažovanie o rozličných témach (v závislosti od cieľov školenia).
Práca v menších skupinách človeku dáva väčšiu slobodu na diskusiu, keďže vo veľkých skupinách má človek menej šancí vyjadriť svoj postoj k danej problematike. Faktom je, že nie každý je rovnako zdatný a odvážny komentovať tému pred veľkým plénom. Schopnosť diskutovať alebo podieľať sa na diskusiách je nevyhnutnou schopnosťou občana a občianky demokratickej spoločnosti.
Počas štúdia na gymnáziu som mal možnosť zažiť rôzne školenia vedené neformálnymi metódami. Či už to boli národné programy IUVENTY (KomPrax, Praktik), alebo školenia organizované občianskymi združeniami (napr. Škola ľudských práv), každé bolo postavené na rozvoji demokratického občianstva, nadobúdaní potrebných kompetencií a podpore kultúry ľudských práv. Práve tieto školenia sú výborným prostriedkom na dosiahnutie spomínaných cieľov – chápania princípov a angažovanie sa v oblasti vecí verejných.
Dokazujú efektívnosť týchto metód a dopĺňajú tak formálne vzdelávanie, v ktorom je nedostatok času na intenzívne diskusie v dôsledku množstva učiva (vzhľadom na dotácie hodín). Preto je pre našu spoločnosť potrebné zlepšenie uznávania neformálneho vzdelávania, o čo sme sa pričinili aj podpísaním Deklarácie o uznávaní neformálneho vzdelávania v práci s mládežou na Slovensku.
Čas a úsilie
Celá téma vzdelávania k ľudským právam a demokratickému občianstvu si vyžaduje množstvo času a úsilia – nielen z hľadiska komplexnosti danej témy, ale takisto faktu, že spoločnosť sa mení. Každá nová generácia prináša nové témy a problémy, ktoré je nevyhnutné riešiť. Preto aj vzdelávanie musí byť flexibilné a odrážať potreby, ktoré sú aktuálne.
Potreba vzdelávania k ľudským právam bude vždy aktuálna a nevyhnutná. Je to jediný spôsob, ako zabezpečiť udržanie demokratickej spoločnosti, v ktorej sú jej občan a občianka schopní uplatňovať svoje práva v každodennom živote. Kvalitný vzdelávací systém, ktorý sa skladá z formálneho aj neformálneho vzdelávania, nám dokáže tento proces značne uľahčiť.