Podobne ma irituje zhovievavosť kresťaniek prednášajúcich vety ako „Súdiť môže iba Boh, nie ja.“ Súdiť za čo? Nehovoriac o fráze „Hriechom nie je homosexuálna orientácia, ale akt.“ Ešte väčšie prepojenie náboženského a občianskeho života – a stane sa zo mňa religiofób (od slova strach, nie nenávisť). O to vďačnejší som tým, čo veria v Boha rovnako ako v ľudí. Smutnou perlou je, že vrah baviacich sa žien a mužov vo floridskom gay klube bol podľa všetkého gay.
Som presvedčený o tom, že byť veselšieho než náboženského pojašenia, prijal by svoju identitu inak než roztrieštením živého zrkadla na desiatky nevinných črepín. Viem, náboženstvo za nič nemôže. Žiaľ, nežijeme vo svete bez jeho pokrivených interpretácii, ktorých výhonky bez ohľadu na meno Boha, dúfam, budeme naďalej odmietať, hoci je to v súvislosti s aktuálnou utečeneckou situáciou problematické a treba byť opatrný – ak teda chceme naďalej žiť v aspoň relatívne liberálnej a ako-tak sekulárnej Európe.
Mimochodom, mnohé a viacerí sa pýtame, kde sú vyjadrenia našich politikov a političiek k najväčšej masovej vražde v novodobých dejinách USA. Zachytil som len kondolenciu prezidenta Andreja Kisku. Človek nemusí byť paranoidný, aby si odpovedal: „Tam, kde ich rešpekt k inakostiam – nikde.“