Pamätám si, ako mi pred pár rokmi v Bosne dobre padlo, keď sme si v pitnej fontánke naberali vodu s mužom z Portugalska a on sa opýtal, odkiaľ sme. A vzápätí reagoval: „Áaa, Martikán!“ Na anketu Športovec roka 2016 som striehla, aby som v nej zahlasovala za tých, ktorí si z paralympiády v Riu priniesli svoje zlato na vozíkoch. Zostala som však zaskočená – paralympionik ani jeden! Bolo že to po Riu rečí, akí sú boccisti alebo Metelka úžasní, že aj napriek hendikepu doniesli kovy najcennejšie. Pri pohľade na anketu mi znejú tieto slová ako „srdiečkárenie“ na spôsob, „dnes ťa obdivujem, no zajtra, keď budem mať možnosť niečo pre ocenenie tvojho úspechu urobiť, naň zabudnem“. Aby som však bola aj pozitívna, tak nám všetkým želám, aby bola každá drina hodnotená rovnako. Či už kolieska a kolesá (ne)máme, alebo ich máme pár navyše.
Lebo drina je drina
Nie som veľká športová fanúšička, aj keď, samozrejme, niektoré mená rezonujú aj vo mne.
© Autorské práva vyhradené