Takže počet poslancov sa nebude znižovať na stovku, ako navrhoval jeden z bodov referenda. Na plebiscite sa nezúčastnilo toľko ľudí, aby sa parlament musel výsledkom formálne zaoberať. Chvalabohu. Zužovanie reprezentácie by zrejme viedlo k posilneniu vplyvu úzkych politických klík. Navyše menší počet poslancov zvyšuje potenciál pre korupčné konanie. Za cenu viacerých sa dá kúpiť jeden, takže pokušenie narastá a zároveň klesá možnosť kontroly.
O logike otázok však nikto nediskutoval. Zakladali sa na čisto impulzívnych pohnútkach. Najmä na závisti. Podobne neracionálne boli i argumenty, prečo sa zúčastniť na hlasovaní. „Je dobré aspoň vyjadriť svoj názor.“ „Keď už referendum je, tak sa treba zúčastniť!“ Prečo?
Kvalita fungovania parlamentu sa určite dá zlepšovať. Pravda, Slovensko nemá také problémy s poslaneckou prácou, aké sú napríklad v českom zákonodarnom zbore. Tam sa široko zneužíva kombinácia legislatívnej iniciatívy jediným poslancom (v niektorých parlamentoch existujú kvóra) a neprehľadnosti hlasovacej mašinérie. Do zákona ktosi vsunie zdanlivo kozmetický detail. Ten je v skutočnosti pripravený šikovnými lobistami a niekomu prinesie vysoké zisky. Takýmto konaniam sa dá zabrániť nielen zlepšovaním straníckej práce, čo by malo byť prvoradé, ale aj prispôsobovaním procesných pravidiel. Hlavným problémom slovenského parlamentu nie je však ani tak lobovanie, ako často veľmi slabá úroveň legislatívnych návrhov.
Namiesto toho sa stále hovorí o imunite. Tá je pritom vyslovene okrajovým problémom, v podstate ju zneužíva málokto. Navyše podstatné je, aby sa ľudia správali zodpovedne a svoje privilégiá nezneužívali. Na to treba tlačiť. Kroky ako demonštratívne spáchanie dopravného priestupku poslancom obracajú problém na hlavu.
Mimochodom, počet poslancov. Dá sa o ňom diskutovať. Ako o jednom kamienku v mozaike otázok, ako sa má reprezentovanie občanov riešiť na rôznych úrovniach.
Ľuďom sa podsúva, že sú zodpovednými občanmi, ak sa správajú ako hysterický dav. Na každú boliestku sa má reagovať zákonom. Zákony sú však akousi kostrou spoločnosti. Je nešťastné snažiť sa nimi riešiť všetko. Je to problém hypermedializovaných demokracií. Verejná mienka, silne spoluvytváraná médiami, požaduje stále nové a nové regulácie. Medzitým sa občania začnú sťažovať, že je priveľa zákonov. A zisťovať, že aj tak všetko neriešia. A požadovať nové. A tak dookola.
Aj Slovensko sa uberá týmto smerom. Prevláda populistický tón, a to v pôvodnom zmysle slova (ľudia totiž často hovoria o populizme, keď majú na mysli demagógiu). Občan je vraj lepší ako elity a občan má vládnuť. Prostredníctvom vrtochov, ktoré sú v skutočnosti podnecované – politikmi.
Iróniou je, že tento druh straníckeho boja a vládnutia zavádzajú tí, ktorí oficiálne hlásajú čo najmenšie obťažovanie občanov štátom – tzv. minimálny štát. Pritom sa starajú o to, aby sa občan potýkal so štátom čo najčastejšie. Aby bol vystavený neustálym zmenám politiky, neustálym iniciatívam. Profitujú médiá, konzultanti a politici samotní – ale nie občan. Namiesto minimálneho tak máme štát maximálny. A otravný.