Hlasovanie o Lisabonskej zmluve bolo zaradené na program Národnej rady v januári 2009. Lenže opozícia ohlásila, že nebude hlasovať, dokiaľ parlamentná väčšina (tentoraz Ficova) neprehodnotí svoj mediálny zákon. Táto taktika vychádzala až do apríla, keď svoje hlasy do počtu potrebných 90 vládnej koalícii poskytla SMK.
Prečo je dnes zaujímavé spomínať tieto udalosti? Pretože predseda Smeru, nespokojný s funkciami, ktoré jeho strane poskytla štvorkoalícia, pohrozil obštrukciami: zablokovaním parlamentu vo chvíli, keď sa budú na miesta poslancov, čo idú do exekutívy, voliť náhradníci.
Fico by si mohol spomenúť, ako pre neho bolo v roku 1994 dôležité zostať a vyjadrovať svoj názor, i keď to z pragmatického hľadiska bolo „zbytočné“. No a na príklade Lisabonskej zmluvy by si mohol spomenúť, aké trápne môžu byť obštrukcie pri veciach mimo bežnej politickej agendy.
Šéf Smeru má právo byť nespokojný a ani obštrukcie mu nikto zakázať nemôže. Len by mohol využívať svoju parlamentnú silu trochu menej detinským spôsobom. Štyri roky sa dožadoval ,,ozajstnej opozície". Teraz má šancu ukázať, ako to myslel.