Pokorne prosíme

Nedávno prišli pred parlament demonštrovať za svoje práva zdravotné sestry. Ich delegáciu na čele s predsedníčkou Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek Máriou Lévyovou prijal aj predseda Národnej rady Richard Sulík.

31.05.2011 22:00
debata

Predsedníčka pokorne predniesla krátky prejav a šéfovi parlamentu odovzdala papiere s požiadavkami. Ten sa potom s delegáciou pred kamerami chvíľu hádal, či vchod do garáží zablokoval ich autobus, alebo autobus niekoho iného.

Z celej roztržitej scény najviac udierala do očí poníženosť delegácie, ktorá, mimochodom, plače na nesprávnom hrobe, pretože ich partnerom je najmä ministerstvo zdravotníctva. Tak trochu to vyzeralo, akoby si sestry s predstihom chceli pripomenúť 150. výročie Memoranda národa slovenského, ktoré bude o niekoľko dní.

Vtedy sa hŕstka národovcov usilovala predniesť najprv v Budapešti uhorskému snemu a potom vo Viedni cisárovi svoje požiadavky. Pokus nebol podopretý reálnou vyjednávacou pozíciou ani silou či hľadaním spojencov. Vo verejnom živote sa toho za pol druha storočia veľa nezmenilo. Stále chýbajú politické a organizačné schopnosti.

Kolektívne vyjednávanie sa na Slovensku praktikuje zo zotrvačnosti a preto, že to čiastočne vyžaduje európsky rámec. Reálnou silou však odbory nie sú. V podstate nikdy tu neprebehol naozajstný štrajk.

Za posledných dvadsať rokov možno spomenúť iba tri ako-tak skutočne nátlakové akcie. Štrajk železničiarov kedysi dávno za vlády Mikuláša Dzurindu. Podobne dávny sociálny protest šoférov MHD v Bratislave. A vlaňajší „štrajk“ kamionistov proti mýtu.

V porovnaní so Slovenskom v susednom Česku odbory zamestnávajú inteligentných ekonómov a vyjednávačov. Svoje si vedia presadiť aj vedci, čo sa pred dvoma rokmi tvrdo postavili proti vládnym škrtom. A úplne ukážková bola nedávna úspešná nátlaková akcia českých lekárov.

Prečo je to na Slovensku inak? Vysoká nezamestnanosť spôsobuje, že štrajk si ľudia dobre rozmyslia. A v postate spracovateľskej ekonomike je veľa ľudí ľahko nahraditeľných. Odbory tiež stratili počas hospodárskej transformácie mnoho členov.

Slovensko ostáva tradične dosť uzavreté. Kým v Česku sa odborári učia od západných kolegov, u nás to tak nie je. Navyše pracovná sila sa nesústreďuje vo veľkých priemyselno-urbanistických celkoch, kde by sa ľudia navzájom podporili. Ale, samozrejme, neštrajkujú ani vysokokvalifikovaní pracovníci. Jednoducho nevedia sa dohodnúť.

Iste, to, že sa napríklad neštrajkuje, nemusí byť samo osebe zlé. Možno práve naopak. Naozajstný problém spočíva v tom, že neexistuje stabilný a vyvážený vzťah medzi prácou a kapitálom. Západ si svoj model prudkého rastu našiel po druhej svetovej vojne. Aj priemyselníci akceptovali, že trvalý rast miezd je aj v ich spoločnom záujme. Zviazanie produktivity, miezd a kúpyschopnosti vedie totiž k dlhodobému technologickému rozvoju a rastu.

Slovensko v súčasnosti kráča opačným smerom. Aj preto, že nemá skutočnú ľavicovú inteligenciu, stranu ani odbory. Paradoxne to neškodí iba námezdne pracujúcim, no spoločnosti ako celku.

debata chyba