O tom, v akom rozvrate univerzity sú, svedčí aj bizarné rozhodnutie trnavskej Univerzity sv. Cyrila a Metoda udeliť čestný doktorát vlastnému rektorovi. Čestné doktoráty sa všade na svete dávajú významnej osobnosti z prostredia mimo danej vysokej školy. Určite nie človeku s niekoľkými bezvýznamnými prácami o marketingu, ale v Trnave majú vlastné kritériá…
Je to smutné, najmä keď si uvedomíme, že rozličné hnilobné procesy v slovenskom školstve prebiehajú už dlhšie.
V polovici 90. rokov minulého storočia som si počas prázdnin v Anglicku vybavil štipendium na jednej z tamojších súkromných stredných škôl. Pre chlapca z východu bol prestup na tristo rokov starú inštitúciu, kde sa nosili uniformy, hral kriket a ragby, kultúrnym šokom. Iné bolo doslova všetko vrátane štýlu vyučovania a správania študentov.
Ak sme písali nejakú písomku, učiteľ pokojne odišiel na polhodinu z triedy. Vedel, že nik nebude podvádzať a pýtať sa na odpovede spolužiakov. Ťahák tam bolo neznáme slovo. Učitelia nedrilovali, usilovali sa svojim zverencom vštepiť lásku k vedomostiam. Po návrate som sa pokúsil študovať na slovenskej univerzite. Prednášajúci pokojne prichádzali s polhodinovým i dlhším meškaním, ak sa vôbec ukázali. Študijné oddelenie bolo plné agresívnych ježibáb.
Neohrial som sa dlho ani tam a nakoniec ani na Slovensku. Vyštudoval som a akademicky už roky pracujem mimo slovenského prostredia. No ostali mi tu známi, od ktorých počúvam ich príhody. O pedagógoch, ktorí nedajú študentovi zápočet, pokiaľ si priamo od prednášajúceho nekúpi jeho knihu. O mimoriadne rozšírenom plagiátorstve. A hlavne o celkovo mizernej intelektuálnej úrovni.
Žiaľ, na zmenu chýba aktivizačný prvok, vládne letargia. Vysoké školstvo určite nebolo ideálne ani za socializmu, hoci zvlášť staršia generácia holduje rôznym mýtom.
„Každý, kto odišiel, sa uplatnil,“ tvrdí aj ten, koho príbuzní sa roky živia v Amerike psími suchármi alebo využívajú sociálne dávky v západnej Európe. No výsledky boli – aj napriek problémom mnohí kvalitní absolventi, od výtvarného umenia až po matematiku.
Po rozpade sovietskeho bloku a po odčlenení sa od vyspelejšieho českého školstva sa však začal vnútorný rozpad. Slovenské univerzity nik nehubil zvonku, aj keď, znovu, najmä staršia generácia miluje klišé o tom, ako Západ ničil naše skvelé školstvo. Nik ho ničiť nemusel, prevládli tie najhoršie vnútorné štruktúry – koalície neschopných, ako to nazval prvý ponovembrový minister školstva a významný vedec Ladislav Kováč.
Bez toho, aby niekto začal tieto „koalície neschopných“ pomenúvať, bude o chvíľu na Slovensku naozaj pre každého inteligentnejšieho človeka platiť to povestné – posledný nech zhasne.