To však neznamená, že pravica prechádza zložitejšou sebareflexiou. Mikuláša Dzurindu museli po volebnom fiasku zo stoličky spolustraníci doslova vykopať. Ak by slovo zodpovednosť bral vážne Ivan Mikloš, poslaneckého mandátu by sa vzdal. Ako minister financií sa postaral o jeden z najväčších trapasov štátnej správy od novembra 1989: katastrofálne zavádzanie nového informačného systému v daňovej správe a rozpad výberu daní.
Za volebný debakel pravice však nemôže žiadny z nedávnych škandálov, hoci toto sa stáva jedným z jej mýtov. Priaznivci SDKÚ napríklad radi tvrdia, že ich strane ťažko poškodila kauza Gorila. V skutočnosti preferencie strácala dlhodobo.
Ak sa dá nejako definovať typický sympatizant SDKÚ a pravice ako celku, je to mladý človek s prácou v nevládnom sektore či na manažérskom poste v pobočke nadnárodnej firmy. S podporou starostlivých rodičov vyštudoval.
A vďaka tomu, že ovláda angličtinu a moderný jazyk obchodu a ekonómie, sa donedávna pomerne ľahko zamestnal. Nevie pochopiť, prečo iné vrstvy obyvateľov načúvajú niekomu, kto im sľubuje návrat stability. Nechápe, že ľudia v regiónoch nie sú ochotní počúvať frázy o hospodárskom raste. Ten preňho znamená, že si v obchode môže kúpiť najnovší tablet, pre nich zase to, že za prácu pri páse dostanú pridaných pár eur.
SDKÚ sa namiesto tvorby stredovej politiky trvalo orientovala práve na takéhoto hlučného, arogantného, ale málo početného voliča. Neprestajné zdôrazňovanie, že sa treba podrobiť tomu, čo hovoria medzinárodné inštitúcie a analytici v bielych golieroch, ľudí iritovalo. SDKÚ istý čas mohla takúto rétoriku prekryť „modernizačným“ posolstvom boja proti mečiarizmu a zapájaním krajiny do európskych štruktúr. V predchádzajúcich voľbách to fungovalo už menej, no aspoň si našli láskavú tvár, ktorú im prepožičala Iveta Radičová. Tá sa síce nehodila na vrcholový post, či už politický alebo iný, ale demonštrovala značnú dávku empatie k bežnému človeku a ako marketing to zabralo.
Len čo však oznámila odchod z politiky, SDKÚ už nemala šancu. Všetky slabiny strany bolo ihneď vidieť. Nemala ukotvenie v žiadnej konkrétnej voličskej skupine. Vždy dávala dôraz na pomoc medzinárodnému kapitálu. Podpora domáceho podnikania bola viac o frázach ako o reálnom zlepšovaní vymožiteľnosti práva či odstraňovaní byrokratických prekážok. Aj veľa živnostníkov a podnikateľov tak radšej uprednostnilo Smer.
Po voľbách SDKÚ robí rovnakú chybu, stavia na neadresnú rétoriku o boji proti korupcii. To platí aj o jej konkurentke – strane SaS, ktorá stratila punc antiestablišmentového nováčika. Nad stratou liberálneho prvku v slovenskej politike by mohli plakať aj nepravicoví voliči. No lídri SDKÚ nikdy skutočnými liberálmi neboli. Ich prípadný odchod do zabudnutia nakoniec veľa ľudí trápiť nebude.