O niečo problematickejší bol fakt, že nielen na to upozorňovala, ale aj odmietla poskytnúť pôžičku. Z faktického hľadiska sa tým nič nestalo. Na pôžičku by si Slovensko aj tak muselo požičať, špeciálne od nemeckých bánk. Nakoniec bola aj nemecká vláda rada, že nemusí na celý proces dozerať. Ale Slovensku sa toto dobrodružstvo prepieklo iba vďaka tomu, že bolo jediným štátom, ktorý grécke auto prestal roztláčať.
Takéto rokovania majú verejný aj neverejný rozmer. Ak si krajina vie zákulisne za svoju pomoc vyjednať určité záruky v iných procesoch (rokovania o ďalšom finančnom období), fajn. Podobné partizánčiny, naopak, vyjednávacie pozície sťažujú.
V prípade Írska už Slovensko na výber nemalo. Akékoľvek vzpínanie sa by viedlo k sankciám. Európa jednoducho musí prezentovať jednotný front. V tomto ohľade sú vyhlásenia premiérky Ivety Radičovej o tom, aké podmienky pri hlasovaní dávala, síce z vnútropolitického hľadiska pochopiteľné, ale inak úsmevné. Ešte zábavnejšie je sledovať vyjadrenia ministra financií Ivana Mikloša, ktorý tvrdo vystupoval proti pomoci Grécku. Podpora Írsku je vraj, naopak, v poriadku. Veď vláda v Dubline iba prebrala záruky za kolabujúce banky. Aha, takže socializmus pre bohatých (akcionárov bánk) je v poriadku, kým grécke vládne výdavky na sociálny systém nie.
Iste, slovenská vláda by nemala byť vo vyjednávaniach pasívna. Naopak, možnosťou, ako si malá krajina môže na európskom poli vydobyť miesto, je presne to, že jej vládni predstavitelia budú s predstihom upozorňovať na problémy a prichádzať s riešeniami. Jednoducho, ak budú konštruktívni.
A konštruktívnosť je momentálne v únii úzkoprofilovým tovarom. Bežný nemecký volič má pocit, že leniví Gréci by mali predať svoje ostrovy. A to súkromným investorom, ktorí ich poctivo vybetónujú (dobré pre zamestnanosť) a v megahoteloch budú ponúkať pečené klobásy. Politikom takýto typ diskusie vyhovuje. Zabudne sa na to, že nemecká vláda bola prvá, ktorá porušila pravidlá Paktu rastu a stability, a že nemecké banky výrazne prispeli k nafukovaniu gréckej bubliny.
Prijatie eura znamenalo, že ratingové agentúry dali aj periférnym štátom to najvyššie hodnotenie. Investori nemohli prísť o peniaze devalváciou meny a možnosť defaultu sa zdala veľmi vzdialená. V tomto prípade ťažko nejako rozumne odstupňovať mieru rizika.
Banky (hlavní vinníci v tomto príbehu) alibisticky brali rating ako Písmo sväté. Kapitál veselo prúdil na perifériu – do Grécka, ale najmä do súkromného sektora v Írsku a Španielsku. Až pred niekoľkými mesiacmi sa zobudila Európska komisia a začala dávať návrhy na oficiálne kontrolovanie „vnútorných nerovnováh v rámci eurozóny“. Neskoro.
No treba dúfať, že v budúcnosti bude všetko inak. A múdri politici z malých krajín budú dávať na stôl s predstihom múdre riešenia. Namiesto opakovania propagandy o „írskom zázraku“, akú sme dlhé roky od mnohých z nich počúvali.