Ak sa Gréci rozhodnú odoprieť bankárom zisky, je to ich právo, povedal. Podobne ako to urobili Islanďania. Odmietli splatiť pôžičky, ktorými iné štáty, najmä Veľká Británia, ratovali islandské banky a zároveň vklady svojich občanov a firiem.
Na druhej strane sú Gréci stále obetnými baránkami. Napriek tomu, že európsku pomoc využíva výdatne aj Írsko a Portugalsko a onedlho ju bude potrebovať Španielsko.
Mnohé „zaručené“ informácie o rozšafných Grékoch sú nezmyslami. Áno, verejný sektor zamestnával dvakrát toľko ľudí, ako je priemer Európskej únie, ale už pred krízou to bolo za platy o polovicu nižšie.
Nie, grécki dôchodcovia nie sú boháči. Pred krízou im síce konzervatívna vláda prudko zdvihla dôchodky, čiastočne ako kompenzáciu za slabé sociálne služby, ale historicky nemali šancu dobre si žiť z penzie. Pritom Gréci chodia do dôchodku neskôr ako napríklad Slováci.
Krajina pod Akropolou naozaj trpí rozličnými neduhmi. Lenže to nemôže vzhľadom na turbulentnú históriu prekvapiť.
Žiaden iný európsky štát v minulom storočí toľko netrpel masovými presunmi obyvateľstva. Po prvej svetovej vojne musela ani nie päťmiliónová krajina prijať 1,3 milióna Grékov násilne vysídlených z tureckej Anatólie.
Po druhej svetovej vojne zase Američanmi dotovaná konzervatívna vláda vnútorne presídlila sedemstotisíc ľudí. Vyľudnenie vidieka malo pripraviť ľavicových partizánov o podporu. Desaťtisíce z nich navyše po porážke v občianskej vojne emigrovali. V samotnej druhej svetovej vojne pritom zahynula desatina obyvateľov – opäť jeden z najdrastickejších dôsledkov vojny na starom kontinente.
Geografia je pre Grékov požehnaním aj problémom. Ich krásne ostrovy sú schopné udržať si akú-takú stálu populáciu len vďaka dotáciám vlády. Viac ako polovica obyvateľstva žije v Aténach. Geograficky izolovaný štát bez významných nerastov nemá komparatívnu výhodu v priemysle. A tak oň prirodzene prišiel po tom, čo Gréci vstúpili do EÚ. Dodnes spomínajú, že mali oveľa vyšší hospodársky rast pred pripojením sa k spoločnému trhu.
Strana PASOK vďačí za svoje prvé volebné víťazstvo v roku 1981 aj sľubu, že krajina opustí Európske hospodárske spoločenstvo, no socialisti nakoniec sľub nesplnili.
Krajina sa však aj vďaka členstvu v únii politicky stabilizovala a pomohli aj európske dotácie. No Gréci v otvorení sa Európe stále vidia aj negatíva. Pred vznikom EÚ boli etnicky najhomogénnejším štátom spoločenstva. Dnes desatinu obyvateľstva tvoria cudzinci, zväčša extrémne chudobní. Ak napríklad v Aténach prejdete centrálnou štvrťou Thissío na sever, dostanete sa do ulíc, ktoré vyzerajú ako v Bangladéši.
Gréci by radi zakročili proti imigrantom prísnejšie, ako im to členstvo v EÚ dovoľuje. Alebo by privítali, aby si európske štáty imigrantov z „frontových“ krajín (Grécko, Taliansko, Španielsko) podelili.
Ak tento hrdý národ začne mať plné zuby falošných mýtov, ktoré o ňom kolujú, či stupídnych výziev typu „nech predajú ostrovy“ a v júnových voľbách to naplno ukáže, nebude sa mu možné čudovať.