A v piatok zasadajú ministri financií. Budú pripravovať pôdu na ďalšie záchranné kroky. Európska komisia neskôr v mesiaci oficiálne predstaví plán vytvorenia tzv. bankovej únie. Európa by mala dostať jednotný bankový dozor.
Tento horúci týždeň otvoril známy finančník George Soros. Vyzval Nemecko, aby zmenilo svoj spôsob manažovania krízy eurozóny – alebo spoločnú menu opustilo.
Nemecká vláda je však v neľahkej úlohe. Stoja proti nej voliči. A vysvetľovať bežnému občanovi hocičo vzhľadom na menovú politiku nie je práve ľahká vec.
Už zavádzanie novej meny býva psychologicky zložité. V roku 1960 malo Francúzsko menovú reformu. Až do 80. rokov si však mnohí ľudia ceny v hlave prepočítavali na „starý frank“. Podobne aj na euro si najmä staršie obyvateľstvo v mnohých krajinách ťažko zvykalo.
Navyše, často vzniklo očakávanie, že „porastú ceny“ a „všetko bude drahšie“. A po zavedení eura obyvateľstvo dokonca tvrdilo, že sa to naozaj stalo. Pritom štatistici môžu odprisahať, že s výnimkou Slovinska, ktoré naozaj zažilo nárazové zvýšenie cenovej hladiny, zostali ceny pomerne stabilné. Zrejme to vysvetľuje jednoduchý psychologický fenomén. Niektoré ceny naozaj po zavedení eura narástli. Iné však klesli. Ľudia sa ale radi zamerajú len na tie vyššie ceny (každý sa rád posťažuje?) a na tie poukazujú aj vtedy, ak sa v priemere nič nezmenilo.
Pre takéto sebaklamy sa ľudia občas aj vážne popália. Zavedenie eura napríklad na Slovensku spôsobilo očakávanie, že prudko porastú ceny domov a bytov. Na skokové zdraženie nehnuteľností čisto zavedením spoločnej meny však jednoducho neexistuje ekonomický dôvod. Ani k nemu nedošlo, ceny stagnovali už pred krízou, na čo špekulanti doplatili.
Podobné je to v prípade vypočítavania, koľko „sme už zaplatili Grékom“. Vzájomné garantovanie záväzkov v spoločnom finančnom systéme nie je to isté, ako keď Fero požičia Jožovi a Jožo potom navždy s peniazmi zmizne.
Ale takéto veci sa ťažko vysvetľujú na Slovensku a rovnako ťažko v Nemecku. Okrem toho, Nemci si neuvedomujú, že otázka nestojí, či vylúčiť z eurozóny Grékov. V skutočnosti je to, ako upozorňuje Soros, opačne. Ak sa Nemcom v eurozóne nepáči, môžu odísť. Takmer všetkým ostatným by následné uvoľnenie menovej a fiškálnej politiky uľahčilo život. Ale tvrdo by na to doplatilo Nemecko a satelity (Fínsko, prípadne Holandsko, kde je obyvateľstvo tiež reštriktívne naladené), ktoré by ho mimo eurozóny nasledovali. Ich meny by začali pod tlakom kapitálových pohybov prudko naberať na hodnote, čo by zruinovalo export. Zažili by niečo, čo dnes zažíva Švajčiarsko, ktoré muselo zaviesť de facto pevný kurz franku, ale v dramatickejšom meradle.
Ale to všetko nemecká vláda veľmi dobre vie. Len musí obratne manévrovať medzi záujmami priemyslu, bánk a sentimentom obyvateľstva. Záchrana eura nie je ani tak ekonomický, ako politický a komunikačný problém.