Nemcom svojím spôsobom vyhovuje systém, kde oni vyvážajú tovar, ktorému najmä krajiny periférie eurozóny nemôžu konkurovať. Pre neexistenciu vlastnej meny nie sú schopné vonkajšej devalvácie a kvôli zaplaveniu špekulatívnym kapitálom zase vnútornej (cenami a mzdami). Nemecký dôraz na „ozdravné opatrenia“ je spôsobom, ako si poistiť splácanie de facto naakumulovaného dlhu. S tým už však začínajú všetci ostatní strácať trpezlivosť.
Náklady reštrukturalizácie by malo znášať aj Nemecko tým, že umožní rast svojho vnútorného dopytu, ktorý obnoví rast v eurozóne.
Toto handrkovanie sa navyše deje v rámci širších diskusií o tom, čo v kríze pomáha: škrty alebo prorastové opatrenia? Ako každé zjednodušenie vyplývajúce z povahy verejných diskusií, má aj toto veľa úskalí. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman nedávno vydal knihu, kde o tejto diskusii hovorí ako o boji dvoch kmeňov, „rastariánov“ a „škrtičov“. No napriek tomu, že sa mu kadečo na diskusii nepáči, politicky je tak vyhranená, že sa človek musí niekam zaradiť. Krugman sa zaradil medzi „rastariánov“.
A tento tábor v poslednom období rýchlo rastie. Aj tam, kde bol doteraz určitý konsenzus, že treba „ozdravovať“, teda škrtať. Martin Wolf, šéfkomentátor Financial Times, minulý týždeň tvrdo odsúdil britskú vládu za to, že sa stále spolieha na politiku znižovania výdavkov. Pritom sama dnes eurozónu vyzýva, aby túto politiku opustila.
Rast alebo škrty? Keynes bol prvý, kto túto otázku podrobnejšie rozobral, s poukázaním na úlohu peňazí a očakávaní. Zjednodušene povedané, kým v čistej ekonomike tovarov sa dopyt vždy musí rovnať ponuke, v peňažnej ekonomike to neplatí. Peniaze umožňujú kúpnu silu „šetriť“. Ak je budúcnosť neistá, ľudia dávajú prednosť držaniu hotovosti pred investíciami či nákupom spotrebných tovarov. To vedie k špirále recesie. Úlohou vlády je túto špirálu zastaviť výdavkami.
V modernom poňatí, kde existuje prísne oddelenie monetárnej a fiškálnej politiky, to znamená, že vláda stabilizuje dopyt vládnymi výdavkami. A na druhej strane centrálna banka požičiava bankovému sektoru prostriedky nad rámec toho, čo si vyžaduje jednoduché doplnenie peňažnej zásoby. Tá sa inak prirodzene zmenšuje s poklesom hospodárskej aktivity.
Keynesove recepty historicky trpeli tým, že sa takto časom začala nálepkovať hocijaká bezhlavá expanzívna politika. Od 80. rokov sa navyše ustálil úzus, že prílišné zásahy vlády naštrbia dôveru abstraktných „investorov“, ktorými sa zväčša rozumie čistý finančný kapitál, v dlhodobý rast.
Dnes už vieru v racionalitu finančných investorov strácajú aj tí najväčší fanúšikovia doteraz prevládajúcej ortodoxie. Európa hľadá nové recepty. A v pozadí sa začínajú prepisovať mnohé učebnice ekonómie.