Je fakt, že uvedenie reaktora do prevádzky bude porušením prístupovej zmluvy. Je tiež fakt, že by nešlo o prvý ani posledný prípad, keď niektorá z krajín poruší spoločné dohody. Dokonca aj Slovenská republika napríklad čelila kritike pre poštové služby. Je však pravda, že jadrový reaktor má predsa len inú váhu ako balík podávaný na pošte. A je to vec mimoriadne citlivá – prinajmenšom aj pre rakúskych susedov.
Na druhej strane však treba priznať – a súčasnosť to potvrdzuje – že okrem princípov a ideálov držia Európsku úniu pohromade hlavne spoločné ekonomické záujmy. A tam, kde sa rozchádzajú, slabne aj európsky tmel. Inými slovami, ak treba, každá členská krajina kope sama za seba. Bolo to tak napokon aj v prípade samotných vzťahov s Ruskom a dovozu surovín z tejto krajiny, kde si zahrali na vlastnú päsť Francúzi aj Nemci. Na druhej strane nielen slovenské vlády doteraz nemali veľký záujem poobzerať sa po iných surovinových zdrojoch a odstrihnúť sa od závislosti od ruského dovozu. Spoločná výrazná energetická koncepcia chýbala aj únii ako celku.
Ak sa reaktor spustí, podstatné bude, nakoľko Fico dokáže vysvetliť a obhájiť nevyhnutnosť tohto kroku. Jasné je, že celkom isto si dlane môže pošúchať jadrová lobby, ale aj dovozcovia jadrového paliva – opäť ruskí. A tak odpoveď na otázku „treba či netreba“ je zaujímavá nielen pre EÚ, ale aj pre slovenských voličov.