Rozpačité výročie

Spoločná mena slávi trináste výročie. V ľudovom povedomí síce vznikla 1. januára 2002, keď dvanásť štátov Európskej únie začalo používať jej mince a bankovky.

01.01.2012 22:00
debata

V skutočnosti však fungovala už od januára 1999. Meny jedenástich štátov (Grécko k nim pristúpilo v roku 2001) boli vtedy nevratne zviazané fixným kurzom, vyjadreným v novej menovej jednotke – eure.

Spoločná mena má dva významy: ekonomický a politický. Ten prvý tkvie v tom, že euro umožňuje vytvorenie skutočne jednotného trhu, bez kurzového rizika a poplatkov za prevod meny. Politický význam zase spočíva v tom, že Európa získala jasné spojivo, ktoré v každodennom živote občanom pripomína, ako je prepojená.

Na výročí eura je smutné, že jednotlivé vlády dopustili, aby banková kríza ohrozovala jeho fungovanie. A že umožnili, aby občania únie bankovú krízu vnímali ako krízu spoločnej meny.

Vo všeobecnom povedomí stojí za krízou grécky roľník, robotník či štátny zamestnanec, ktorý si údajne roky žil nad pomery a teraz sa nechce uskromniť. Je to nezmyselný obraz, a to hneď z troch dôvodov.

Po prvé, bežný Grék si nežil nijako mimoriadne dobre. Médiá uvádzajú rôzne čísla o platoch vo verejnom sektore. Tie však boli vysoké len pre vybraných úradníkov. V priemere dostávali verejní zamestnanci oveľa menej ako ich kolegovia v mnohých iných „starých“ členských štátoch EÚ. Prečo je to teda taký populárny príbeh?

„Lenivý Grék“ pekne zapadá nevďačníkom do klišé o južanoch, ktorí majú dobré podnebie, more a ešte sa im ani nechce pracovať. Keď sa raz tato lavína lacného pohoršovania spustila, už sa nedala zastaviť. Aj slovenské médiá uverejňovali úplné nezmysly – napríklad o údajne stotisícovej armáde mŕtvych duší, ktorým vraj štát vypláca dôchodky. Nikomu sa to nechcelo korigovať.

Po druhé, Grécko ako také naozaj nie je významným problémom. Stále sa o ňom hovorí, napriek tomu, že medzičasom musí eurozóna zachraňovať Írsko a Portugalsko a dlhodobo neúnosné náklady financovania dlhu má už aj Španielsko, Taliansko, Slovinsko i Belgicko. Ak by, dajme tomu, Grécko vydržalo maskovať svoje problémy trochu dlhšie, dnes by sme hovorili skôr o nenažraných Portugalcoch či Belgičanoch.

Po tretie, bežný občan má absolútne pokrivený obraz o tom, kto sa vlastne zachraňuje a koľko „to stojí“. Áno, štáty eurozóny vytvorili „euroval“, ktorý dnes teoreticky môže problémovým štátom rozdať až 440 miliárd eur. Na podporu Írska, Portugalska a Grécka sa však dodnes použilo iba okolo sto miliárd eur.

Táto suma je absolútne neporovnateľná s tým, koľko členské štáty zatiaľ vynaložili na sanáciu bánk. Len v decembri napumpovala Európska centrálna banka (ECB) do komerčných bánk 489 miliárd eur. Tým, že im umožnila požičať si u nej prostriedky za mimoriadne laxných podmienok. No to je iba jeden z mnohých záchranných krokov.

ECB už vyše roka pumpuje do bankového sektora prostriedky aj priamo, cez špeciálne likviditné operácie. A najmä, banky zachraňujú vlády členských štátov EÚ. Britská, írska a belgická kľúčové finančné domy znárodnili. Nemecká tak urobila zatiaľ v menšej miere, no to sa pravdepodobne čoskoro zmení. Ale hlavne – aj tam, kde vlády nepodporujú banky priamo kapitálom, vypísali im významné garancie.

Ide o operácie v rádoch biliónov eur! Kam sa na bankárov a ich záchranu hrabe aj ten najnenažranejší grécky, írsky či belgický občan?

Vlády nepotrebujú „zachraňovať euro“. Potrebujú konečne rozhodnejšie riadiť banky.

debata chyba