V očiach Lužkova mal navrch súčasný premiér Putin. Skúsenosti mu nahovárali, že to bude práve premiér, a nie terajší pán Kremľa Medvedev, kto bude v najbližších rokoch rozdávať politické karty. Ale najmä bude mať pod palcom napríklad lukratívne štátne zákazky. A tak výrokmi i konaním sa Lužkov pokúšal vo viacerých prípadoch vraziť klin do zohratého súkolesia petrohradského tandemu. Neodhadol však „maličkosť“. Konkrétne priam „bratskú“ previazanosť premiéra a prezidenta. Ich spoločné politické plány vrátane volieb hlavy štátu v roku 2012. Pravidlá sú dávno pevne stanovené, noty rozdané. A tu odrazu prichádza Lužkov s kombinačnými schopnosťami preverenými rokmi. Lenže dnes sú to v mnohom už prežité, falošné tóny a do plánov Kremľa sa nehodia. Aj preto sa na stranu Lužkova premiér Putin nepostavil. S priateľom z mladosti sa dávno dohodol na politickej budúcnosti.
A je tu ešte čosi. A vlastne prvoradé. Kremeľ čistí hlavné mesto na prahu prezidentských volieb. Lužkov roky ovládal Moskvu – centrum politického a hospodárskeho života Ruska. Prinášalo mu to nielen politické, ale aj finančné výhody. Jeho manželka je podľa časopisu Forbes najbohatšou ženou v krajine. Aj preto nevyužil Kremľom vydelený čas na „dobrovoľný“ odchod. Možno v kútiku duše s ním aj rátal, ale s tým, že získa „výnosné odstupné“. Kremľom ponúkané trafiky sa mu vraj zdali málo. A tak ho vykopli „pre stratu dôvery“.
Rusko sa pripravuje na voľby a potrebuje podporu lojálnych gubernátorov. Ľudí, ktorí dokážu zabezpečiť výsledky volieb a riadiť svoje oblasti počas nového volebného obdobia. Prezident Medvedev nedávno poslal do politického dôchodku už viacerých gubernátorov. Všetci však odišli „dobrovoľne“. Lužkov, jeden z posledných príslušníkov „starej gardy“, ktorý zažil troch prezidentov, desať premiérov, dve vojny v Čečensku i svetovú hospodársku krízu, je výnimkou. Neprekročil svoj tieň a politicky neprežil sám seba.