Keď sa dnes nový matičný predseda Marián Tkáč usiluje zistiť, aký je stav „kovovej časti“ pokladu, je to ako by sa snažil vypáčiť druhé dno dávno vyrabovaného trezora.
Takmer s istotou sa dá povedať, že prevažná časť peňazí, ktoré predchádzajúce vedenie investovalo do Podielového družstva Slovenské investície, je nenávratne stratená, lebo družstvo skrachovalo.
Kam tieto peniaze odtiekli, sa s najväčšou pravdepodobnosťou už nikdy nedozvieme. Nejde o nič nové – peniaze zo zbierok majú na Slovensku jednu zvláštnu vlastnosť – zvyknú sa vypariť skôr, než sa stihnú použiť na daný účel (napr. slávny Alweg zo 60. rokov).
Napriek tomu, že ide o škandál, a najmä hazard s dôverou občanov, peniaze zo zbierky predstavujú menej, ako Matica dostáva každoročne zo štátneho rozpočtu (minulý rok to bolo 1,49 milióna eur a v časoch mečiarizmu táto suma dosahovala až 5 miliónov!).
Aj keď Matica je od roku 1997 „verejnoprávna ustanovizeň“, v skutočnosti sa často správala ako predĺžená ruka SNS, ktorá je mimochodom jej kolektívnym členom…
O rok si pripomenie 150. výročie jej vzniku – je to ideálna príležitosť prehodnotiť vzťah štátu k tejto inštitúcii a najmä spôsob jej financovania. Keď napríklad v Slovinsku môže tamojšia Matica fungovať ako nezávislé vydavateľstvo, prečo by to nemohla robiť i tá naša (navyše, keď vlastní i tlačiareň) a popri tom sa uchádzať o granty?
Lenže na to by naši politici museli mať skutočnú guráž. S výnimkou Milana Kňažka, ktorý oddelil Národnú knižnicu od Matice, ju zatiaľ v sebe nenašiel nik.