Odbornú (a z českej strany možno aj diplomatickú) polemiku bezpochyby vyvolá nápis "kráľ starých Slovákov“, ktorý je historickým nezmyslom, zbytočnou provokáciou a vsugerovaným bludom politika, ktorý si absurdne osvojila vláde lojálna časť historickej obce uznávajúca zrejme iné hodnoty ako stavovskú česť.
A tak sa nesporná umelecká hodnota diela zatieni nezmyselnými politickými šarvátkami, v ktorých žiadna strana sporu nebude úplne nevinne.
Na druhej strane nad argumentáciou odporcov tejto sochy sa miestami zastavuje rozum.
Najčastejšie počuť námietky, že Svätopluk na Bratislavskom hrade nevládol. Akoby kráľ Štefan niekedy vládol v Komárne. Akoby mal svätý Václav palác na Václavskom námestí. Akoby Alexander Veľký spravoval svoju ríšu z nábrežia v Solúne.
Vrchol rebríčka hitparády nezmyselných výrokov patrí paradoxne historikovi Štefanovi Holčíkovi, ktorý sa v Bratislavských novinách rozhorčene spýtal, či by sme nemali postaviť pomník aj Hitlerovi a nazval Svätopluka mocibažným psychopatom. Je veľmi ťažké v tomto psychotickom prostredí racionálne a štátnicky uvažovať o vlastných dejinách.
Na jednej strane skupina, ktorá robí aj z najväčších darebákov našej histórie svätých. Na strane druhej rovnako zaujatá skupina, ktorá sa na všetko slovenské pozerá s nihilistickým odporom. Iste, ak na to pôjdeme takto, potom Štúr bol sexuálny deviant, Hurban hysterický autokrat, Vajanský vulgárny antisemita, Milan Hodža skorumpovaný klientelista a Laco Novomeský útlocitný slaboch.
Lenže vzťah k dejinám nemôže byť vytváraný na základoch svätuškárstva a hlavným cieľom moderných pamätníkov nemá byť velebenie osôb, ale oživovanie historickej pamäte. Ani na pamätných tabuliach Jozefovi Tisovi a Gustávovi Husákovi by som nevidel nič zlé, keby na nich boli uvedené všetky podstatné historické skutočnosti, nielen selektívne oslavné informácie.
Pomník Svätopluka mohol byť a ešte stále môže byť významným monumentom. Z umeleckého hľadiska je to skvost, z kultúrno-historického hľadiska je to prvá jazdecká socha v Bratislave po bezmála storočí, z politického hľadiska je to však blamáž. Súčasná vládna moc totiž nedvíha a nezjednocuje historické vedomie spoločenstva, ale robí zo vzťahu k vlastným dejinám preteky a nechutnú konfrontáciu.
Áno, potrebujeme sochy, ako je táto, ale potrebujeme ich oveľa viac. Ako je napríklad možné, že po takmer 66 rokoch od vypuknutia SNP u nás nestojí socha jeho vojenského veliteľa, generála Viesta?
Keby tradície Smeru stáli skutočne na Povstaní, ako sa Robert Fico chvastal pred Ivetou Radičovou, jednak by uprednostnil sochu povstaleckého vodcu a jednak by na zvoliteľné miesto svojej kandidátky nedosadil otvoreného obdivovateľa Jozefa Tisa, poslanca Jána Podmanického. Slovenské sochárstvo je vlastným dejinám ešte veľa dlžné. Ale to by sme museli mať k nim elementárny rešpekt a nerobiť z nich predmet politického zápasu.