Jeho víťazstvo fascinuje aj preto, že bude mať mimoriadne slabú opozíciu. Tá asi do budúcich volieb nenájde nielen zjednocujúceho vodcu, ale ani viacero charizmatických lídrov menších strán. Naopak, pri napätiach vnútri SDKÚ a KDH sa opozícia asi bude ďalej trieštiť. Smer kompletne ovládol domácu scénu. O to naliehavejšia je teraz otázka, ako nesklamať.
Ministerský mix nestačí
Očividne nebude stačiť recept, že treba len správne nastaviť ministerský mix. To Robert Fico skúšal po voľbách v roku 2006. Časť postov obsadil spoľahlivými straníkmi a doplnil ich ľuďmi „zvonka“. Vláda tak mala mať aj silnú politickú základňu, aj nezávislý, odbornejší prvok. A na efektívne vládnutie mala stačiť hrozba odvolania.
Nefungovalo to. Na začiatku funkčného obdobia Fico s vervou odvolával aj za pomerne malé škandály. Na konci zisťoval, že odvolávať môže, koľko chce, situáciu má neustále menej pod kontrolou. Médiá informovali o čoraz chabejšie pripravených projektoch a narastajúcom rozoberaní si peňazí rôznymi záujmovými skupinami.
To sa môže zopakovať, ak sa bývalý a budúci predseda vlády uspokojí s myšlienkou, že na vládnutie sú ministri. Premiér musí byť oveľa aktívnejším prvkom politiky. Vytvárať si svoje tímy poradcov, monitorovať pohyby v rozličných častiach exekutívy a koordinovať ich činnosť. Ak sa to nedeje, štátna správa sa rozpadá na systém lén.
Pravda, takto riadiť treba skôr za oponou a neformálne. Šéf vlády sa musí navonok odpojiť od drobných bojov v exekutíve. Inak sa naňho prilepí zbytočne veľa odpadu z rôznych šarvátok. A oberá sa tým o moc pohroziť ráznou verejnou intervenciou, ak už je to naozaj nevyhnutné. Lenže zasahovať musí.
Úloha poradných orgánov
Na druhej strane by bolo celkom vhodné vytvoriť aj viaceré formálne štruktúry centralizácie verejnej politiky, ktoré by kopírovali západoeurópske vládne modely. Francúzsky premiér má k dispozícii rozsiahlu štruktúru poradných kolégií združených do Centra pre strategické analýzy (Centre d‘analyse stratégique). Britskí premiéri využívajú trochu osobnejší prístup, zväčša každý si vytvorí systém ústredných poradných orgánov podľa konkrétnych ekonomických a sociálnych výziev aj politickej situácie. Tony Blair mal popri iných kolégiách aj Strategickú jednotku (Strategy Unit) so zhruba 80 ľuďmi.
Či už hovoríme o britskom, francúzskom, alebo inom modeli, poradné orgány sú väčšinou vysoko prestížnymi pracoviskami, kde nájdu uplatnenie špičkoví profesionáli. Bez ohľadu na politické presvedčenie. Ich úlohou je prinášať vo vzájomnej oponentúre komplexné informácie o rôznych technických riešeniach existujúcich vo svete či na papieri. Slúžia ako spojka pre širší akademický svet a robia osvetu dovnútra štátneho aparátu.
V slovenskom prípade by nemuselo ísť o rozsiahle pracovisko. Aj malá strategická jednotka môže výrazne zlepšiť úroveň diskusií vnútri vlády. Zároveň jej úlohou musí byť vytvorenie priestoru pre mladých šikovných spoločenských vedcov, ktorí sa prácou pre takéto prestížne pracovisko môžu zviditeľniť a vytvárať si úspešnú medzinárodnú kariéru. Inak verejný priestor silno ovládajú rozličné ideologické „think-tanky“. A to sa už musí raz a navždy skončiť.
Po roku 1989 vypadla z mozaiky ústrednej štátnej správy štátna plánovacia komisia. Chvalabohu. Lenže s ňou sa stratila snaha o strategické diskusie. Jediným ako-tak jednotiacim orgánom ekonomickej politiky je Inštitút finančnej politiky na ministerstve financií. A to je naozaj minijednotka zaoberajúca sa veľmi obmedzenými aspektmi verejných financií.
Prvé kroky novej exekutívy
Nestačí, ak je premiér akýmsi hovorcom vlády a najvyšším odvolacím sudcom. Ak si to vedenie Smeru bude myslieť, zopakujú sa výsledky rokov 2006 až 2010.
Tých zmien nastavení vládnutia však treba oveľa viac. Vláda okrem iného doteraz nemá ucelený systém tvorenia analýz dôsledkov pre legislatívne návrhy. Znovu čosi, čo je inde štandardom. A veľmi užitočným. Druhá vec je tvorba samotnej legislatívy. V tomto aj v postkomunistickom priestore existujú veľké rozdiely. Ak si človek pozerá napríklad slovinské zákony, udivuje ho ich logická štruktúra a precízne formulácie. To na Slovensku legislatívna práca často pripomína chaos.
Jednou z prvých veľkých zaťažkávacích skúšok vlády bude daňová reforma. Už tu je absolútne potrebná kvalitná diskusia, inak sa vyskytnú „kiksy“. Na druhej strane je stále veľký priestor na okresávanie výdavkov. Z verejných peňazí sa dotujú nezmysly. Stačí sa pozrieť na propagáciu krajiny pre cestovný ruch, čo sú často hlúpe projekty. Nielenže sa dá robiť lepšie, ale pokojne sa na ňu môžu (s koordináciou štátu) zbierať hotelieri sami. Podobných príkladov je viac.
Najťažšie budú prvé kroky novej vlády. Šéfovia vládnej strany totiž ľahko môžu podľahnúť presvedčeniu, že zatiaľ nič nehorí a veci sa dajú robiť tak ako vždy. Jednoducho obsadiť existujúce posty a ono sa ukáže.
Dnes však treba presvedčiť stranícke špičky, aby podporili dlhodobejšie zmeny procesov tvorby verejnej politiky. Nejde iba o frázy, ale o to, aby štát naozaj získal lepšie riadenie.