Svedčia o tom aj vedľajšie úkazy. Napríklad z histórie je známe, že výskyt mesiášov sa zvyšuje práve v časoch krízových.
O samostatnej kariére Daniela Lipšica sa hovorí už pridlho na to, aby mohol dnes predstierať, že ide o novinku. O jeho „víziách a snoch“ sme dosiaľ nechyrovali, no zato o jeho nekompatibilnosti so zvyškom KDH sa hovorí už zopár rokov. Presnejšie odvtedy, čo neodišiel s partiou okolo Vladimíra Palka, kam ho vtedy všetci zaraďovali.
Politický inštinkt vtedy Lipšicovi napovedal, že ak zostane v KDH, bude mať šancu časom zaútočiť aj na tú najvyššiu, predsednícku stoličku. Ak by odišiel s Palkom, Františkom Mikloškom atď., takáto šanca by sa naskytnúť nemusela (nehovoriac už o tom, že byť predsedom mimoparlamentnej KDS nie je vcelku žiadne terno). A tak zostal.
Dnes odchádza. Nepotrebujeme žiadne sny, vízie či vidiny, aby sme tušili prečo. Po tom, čo Iveta Radičová vyzradila, o čom sa spolu rozprávali, bolo zrejmé, že Lipšicova šanca zaútočiť na blížiacom sa kongrese KDH na kreslo predsedu je menšia než malá. Nikto predsa nebude voliť predsedu, ktorý obchádza politikov s ponukou na založenie novej strany.
Dnes je to Radoslav Procházka, ktorý zostáva, hoci ho všetci (napokon, aj on sám) automaticky zaraďovali k Lipšicovi a Jane Žitňanskej. Ktovie, možno aj jemu všeličo napovedal jeho politický inštinkt, tak ako pred pár rokmi Lipšicovi…
V každom prípade, nedeľné Lipšicovo televízne vystúpenie pripomenulo, prečo sa, ak aj nie stopercentne myšlienkovo, tak určite v nazeraní na „úlohu jednotlivca v dejinách“, hodil viac k palkovcom než k figeľovcom. Vystupovanie Jána Figeľa, Pavla Hrušovského a iných „starých“ predstaviteľov KDH si zaslúži storakú kritiku. Sotva im však prišijeme takú mieru pátosu, silných rečí a kultu silného jedinca, aká odišla kedysi s Palkom a dnes s Lipšicom.
Lipšic je síce o trinásť rokov mladší od Figeľa, lenže na to, aby mohli televízne hovoriace hlavy mudrovať o „generačnej výmene“, chýba iná dôležitá podmienka. Lipšic bol už v prvej vláde Mikuláša Dzurindu vedúcim úradu ministerstva spravodlivosti. V druhej Dzurindovej vláde bol už ministrom spravodlivosti, vo vláde Ivety Radičovej bol ministrom vnútra. Je krajne nedôveryhodné, keď sa politik s takýmto životopisom chce tváriť, že nemá nič spoločné s prešľapmi, aférami a nezdarmi vlád, o ktorých je reč.
Nuž ale to, že sa nejaký politik vyjadruje nedôveryhodne, pateticky a sebastredne, ešte nevypovedá o tom, aké bude mať reálne šance. Toto je Slovensko a toto je pravica, ktorá keby nemala Fica, už by najskôr ani nevedela, prečo je vlastne v politike (okrem zhŕňania majetkov, samozrejme, ako všetci ostatní). Toto je pravica, ktorá sa ďalej štiepi a vyplavuje pritom politikov brnkajúcich na mesiášsku strunku.