Z hľadiska našej krajiny sú tieto otázky takmer teoretické. Aj keď si to zrejme len málo občanov uvedomuje, Slovensko je hospodársky súčasťou Nemecka. S výnimkou Česka nie je od Nemcov tak životne závislá takmer žiadna iná ekonomika. Z hľadiska odbytu, dovozu technológií aj kapitálu. Politické elity navyše prijali dlhodobé rozhodnutie, že Slovensko nepotrebuje kultúrnu politiku. Ako sa dá hovoriť o suverénnom národe, ak ten netvorí takmer žiadnu literatúru či filmy?
V každom prípade, otázka nie je položená jednoducho, ideme odovzdať viac alebo menej suverenity? Európska integrácia bola vždy konštruovaná tak, že spájala princíp národný s princípom ekonomickej integrácie. A to úplne nezmizne ani teraz. Suverenitu strácajú krajiny, ktorých vlády sa v integračných procesoch nevedia orientovať a ktorých elity svoje národy predali.
Európska integrácia v každej svojej vlne vytvárala potenciál pre ďalšie prepájanie. Integrácia tvorí nové elity, ktoré majú záujem na využívaní svojho potenciálu a kontrolujú ďalšie integračné procesy. Či už ide o úradníkov európskych inštitúcií, alebo právnikov, ekonómov, špecialistov na regulačnú politiku v členských vládach, vo firmách či v akademickej sfére. A v jednotnej Európe je čoraz viac ľudí, ktorí sa sťahujú za prácou, uzatvárajú cezhraničné partnerské zväzky, cítia čoraz silnejšiu európsku ako národnú identitu.
No sú aj skrytejšie mechanizmy. Keď vlády vytvárali colnú úniu, čo bola prvá fáza existencie Európskeho hospodárskeho spoločenstva, museli odovzdať právomoc vyjednávať obchodné zmluvy za úniu nadnárodnej inštitúcii – Európskej komisii. Ak chceli ďalej posilniť vzájomný obchod, museli posilniť koordináciu tvorby technických štandardov a ochrany spotrebiteľa. Ak chceli vytvoriť spoločný trh, museli vytvoriť spoločnú protimonopolnú politiku. Pekne tento proces často nečakaných reťazových reakcií prvotnej integrácie už od 60. rokov opisujú neofunkcionalisti. Akademický smer venujúci sa v prvom rade európskej integrácii.
Integrácia často vytvára aj zaujímavé protipohyby. Silné nadnárodné korporácie preferujú spoločný tovarový aj kapitálový trh. Znižuje im náklady. Na druhej strane nemajú rady myšlienku daňovej harmonizácie. Neprehľadný labyrint daňových pravidiel členských štátov im umožňuje využívať mnohé diery aj vydierať členské štáty pri vynucovaní si daňových výhod. Na úkor malých lokálnych konkurentov. Iróniou je, že ľudia si daňovú suverenitu bránia napriek tomu, že ich často poškodzuje. Zvlášť vo východnej Európe.
Spojené štáty európske nie sú na programe dňa. Jazykovo a kultúrne homogénne národné štáty majú svoj význam. Naopak, určitá harmonizácia hospodárskej politiky môže posilniť demokraciu aj národné vlády. Podľa toho, ako bude riadená. V prospech občanov či nadnárodného kapitálu.