Takto určite nepostupuje strana, ktorá pred voľbami vo svojom programovom zameraní hrdo hlásala, že „bude presadzovať, aby rodinná politika bola centrom záujmu sociálnej politiky štátu“.
Ak by vláda naozaj chcela pristupovať k tejto problematike sociálne, nesnažila by sa hľadať vekové obmedzenia, ktoré sa dotknú plošne všetkých sociálnych skupín, ale príjemcov týchto benefitov by diferencovala podľa toho, koľko zarábajú. Bolo by to oveľa férovejšie a aj adresnejšie. Treba len jasne určiť hranicu.
V krajine, kde na výplatnej páske dve tretiny obyvateľstva vidia sumu menšiu, ako je priemerná mesačná mzda, treba k akýmkoľvek zmenám v sociálnej oblasti pristupovať s maximálnou obozretnosťou.
Ak majetnejšiemu človeku pribudne každý mesiac na účte 21 eur, možno si to ani nevšimne. Preto je namieste otázka, či je vôbec na takúto dávku odkázaný. Naopak, pre nízkopríjmové viacpočetné rodiny sa každé euro do rozpočtu navyše ráta k dobru.
Zatiaľ ide síce iba o návrh zákona a je pravda, že papier znesie veľa. Ale domnievajú sa autori novely, že rovnako odolní sú aj reálni ľudia? Tak či onak, „transformáciu doterajšieho systému podpory rodiny s akcentom na zvyšovanie pôrodnosti“ z dielne Smeru si takto asi nikto nepredstavoval.