Pre Slovensko je máj špecifický aj tým, že sa 1. mája pred siedmimi rokmi pripojilo k Európskej únii. Menej slávnostné výročie sa viaže k tomu, že práve pred rokom v máji sa rozhodnutím o pomoci Grécku spustil maratón problémov eurozóny.
Sú dnes Európania spokojní? Asi by mali byť. Európa bola mnohokrát v histórii „spájaná“. Takmer vždy vojenskou silou, od rímskeho impéria až po nacistický projekt „Novej Európy“. Povojnový vývoj je unikátny. Integrácia je postupná a v zásade ju nik mocensky nediktuje.
Pravda, nie každý nadšene máva. Trvalý euroskeptický postoj sa pripisuje Britom. To však platí najmä, ak za verejnú mienku vydávame tlač. Inak vedia byť Briti dnes, keď po kontinente bežne cestujú, so zvyškom Európy až prekvapujúco zadobre. Obdivujú nemeckú precíznosť a sociálny systém, francúzske železnice a zdravotníctvo a škandinávsku sociálnu súdržnosť. Skepticky sa k Európe vyjadrujú vždy až po mediálnej kampani.
Skutoční „eurokakabusi“ sú Rakúšania. Na úniu zvaľujú všetko, od vysokých cien až po prílev imigrantov. Dáni pre zmenu hospodársku integráciu vítajú. Profitujú z nej. Ale striktne odtiaľ – potiaľ. Preto majú spolu s Britmi vyjednanú výnimku a ako jediní nemusia nikdy prijať spoločnú menu.
U Francúzov je to naopak. Politicky zjednotenú, no kultúrne pestrú Európu vítajú, ale nenávidia práve ekonomický aspekt integrácie. Je pre nich príkladom sprisahania veľkokapitálu. To bol aj dôvod, prečo v roku 2005 odmietli Európsku ústavu. Brali ju ako ďalší prejav globalizácie. A globalizácia je pre Francúzov veľmi neslušné slovo.
Európania sú vôbec unavení z konzumného kapitalizmu. Bežný človek stále počúva strašenie Čínou. Musíš konzumovať a produkovať, inak v konkurencii s Ďalekým východom prehráme. Nedáva to zmysel. Ďaleký východ rastie presne preto, že môže masívne vyvážať na Západ. A ľudia to vedia. Výrazne sa prejavuje vekový rozdiel.
Povojnové generácie Nemcov či Francúzov vybudovali silné hospodárstvo a dnes si užívajú. V kaviarňach vidno šťastných dôchodcov. Mladí však nemajú dlhodobú víziu vývoja. V nablýskaných kluboch sa snažia ostentatívne konzumovať a baviť, no v osobnom rozhovore sa radi zveria s hlboko deprimovaným prístupom ku svetu.
Narastajú triedne konflikty. V Británii ľudia blokujú obchody firiem, ktoré legálne obchádzajú dane. A prebúdza sa nacionalizmus. Stačí si pozrieť samotné srdce Európy, Belgicko. Flámi pohŕdajú Valónmi, boja sa Francúzov a vedia, že nimi pre zmenu pohŕdajú upravenejší a čistotnejší Holanďania.
Nacionalizmus má v západnej Európe trochu iné formy ako na východe. Viac ho prekrýva konzumná kultúra, je skrytejší, skoro až pokryteckejší. Ale existuje. A kríza ho živí. Nemci radi využijú príležitosť, ako dať najavo pohŕdanie údajne rozhadzovačnými Grékmi.
Nie je to však koniec sveta. Bežný Európan sa má tak dobre ako málokto na svete. Ale že nám chýba trochu pozitívnejší pohľad na dnešok aj budúcnosť, je určite pravda.