Človek, ktorý využíva svoje služobné postavenie na vybavovanie si osobných účtov, dnes nemá čo robiť ani v bežnom podniku, nieto v rezorte spravodlivosti. No kým v bežnom podniku majú obete šancu (aspoň teoretickú) brániť sa aj prostredníctvom justície, kde sa má brániť sama justícia, keď sa stane obeťou imperátorských manierov svojho vedenia?
Neprekvapí, že jediný, kto v odpovediach na predvolebné otázky Pravdy obhajuje súčasné súdnictvo, je Vladimír Mečiar, ktorý Štefana Harabina dostal do funkcie ministra a umožnil mu tak návrat do najvyšších pozícii v rezorte. Prekvapiť nemôže ani to, keď Mečiar ako jediný z politických lídrov tvrdí, že diskriminačné žaloby sudcov domáhajúcich sa príplatkov, aké mali ich kolegovia špeciálni sudcovia, sú oprávnené. Vždy sme predsa vedeli dve veci. Po prvé, že Mečiar má k spravodlivosti vskutku osobitý vzťah, a po druhé, že Mečiar patrí k politikom, ktorí sa nám nikdy a za nič nemienia ospravedlniť.
Len pre úplnosť: Fico považuje diskriminačné žaloby za nemorálne, Ján Slota sa obmedzil na tvrdenie, že „nie sú vždy diskriminačné“. Čo hovorí opozícia, je také zrejmé, že to na tomto mieste netreba opakovať.
Tí, čo hovoria, že súdnictvo treba odpolitizovať, majú aj nemajú pravdu. Pravdu majú v tom, že politické väzby členov Súdnej rady a ich vďačnosť danému tútorovi za to, že ich dostal do funkcie, nesmú mať miesto v každodennom fungovaní spravodlivosti. No v istom zmysle pravdu nemajú: na to, aby sa mohlo súdnictvo zbaviť nežiaducich politických väzieb a nekalých praktík, bude sa musieť najprv stať výsostne politickou témou. Justícia nemá inú šancu domôcť sa nápravy ako prostredníctvom politiky. Nech už budúcu vládu zostaví hocikto, nesmie pri tom urobiť takú chybu ako Fico v roku 2006 ani si nesmie tak pokrytecky umývať ruky ako Fico v roku 2010.
Morálne škody, ktoré v štáte pácha nedôveryhodná spravodlivosť, sa síce nedajú vyčísliť tak ako ukradnuté či zdefraudované verejné peniaze, no to ešte vôbec neznamená, že sú menšie alebo že sa dajú rýchlejšie napraviť.