Konkrétnosť slovenského vládneho programu (úlohy, termíny, financovanie) ostro kontrastuje s programom českej vlády. Napríklad v slovenskom PVV sa len všeobecne uvádza, že „vláda považuje za svoj významný cieľ lepšie mzdové ohodnotenie pedagogických zamestnancov školstva“ – zatiaľ čo v českom je zvýšenie mzdových nákladov jasne vyčíslené: „Vláda v roku 2011 posilní objem platových prostriedkov pre pedagogických pracovníkov o 2,1 mld. Kč, v roku 2012 o ďalšie 4 mld. Kč.“
Alebo: „Vláda postupne zavedie angličtinu ako povinný cudzí jazyk“ – „zavedie sa výučba angličtiny najneskôr od 3. ročníka základnej školy“. A napokon: „vláda zavedie zjednotenie systému štátnych maturitných skúšok“ – „vláda do začiatku školského roku 2010/2011 rozhodne, či sa v tomto školskom roku uskutoční spoločná časť maturitnej skúšky a … vykoná audit prípravy projektu maturít vrátane kontroly vynaložených prostriedkov“.
Nevedno, čo má vláda na mysli, ak hovorí, že podporí rozširovanie prijímania na stredné školy bez prijímacích skúšok. Veď väčšina stredných škôl ako dôsledok výrazného poklesu žiakov v populačných ročníkoch už niekoľko rokov robí nábor a nie výber svojich budúcich žiakov. Aj toto je príklad toho, že zostavovatelia programu reálnu školskú prax asi veľmi nepoznajú.
Všade čítame a počúvame, že musíme šetriť verejné financie.
Ako sa to premietne vo vzťahu k školstvu, kde splnenie vládneho programu potrebuje peniaze, veľmi veľa peňazí? Napríklad na výdavky po uzákonení povinného posledného ročníka materskej školy. (Ozaj, bude táto zmena znamenať predĺženie povinnej školskej dochádzky, podľa ústavy bezplatne, na jedenásť rokov?) Alebo zavedenie angličtiny ako povinného cudzieho jazyka vraj už od 1. ročníka (mzdy, učebnice, pomôcky, prevádzkové náklady).
Pomyselnou čerešničkou PVV je vyhlásenie, že vláda za svoj významný cieľ považuje lepšie mzdové ohodnotenie zamestnancov školstva. Pridajme si k tomu trošku počtov. Regionálne školstvo má približne 130-tisíc zamestnancov, pri „zvýšení“ mesačnej mzdy len o 20 eur je to za rok vyše 31 miliónov. Nájdu sa v rozpočte?
Neúspešne som sa snažil zistiť, o aké výskumné práce či analytické informácie o dianí v zahraničí svojich rezortných ústavov sa mohli (mali!) zostavovatelia vládneho programu opierať. Trestuhodne v podstate o nič. Školská časť vládneho programu nie je „smrteľným hriechom“ ministra – robí nedobré meno celej koalícii, ktorá zaň v parlamente hlasovala. Iste nie som sám, kto bude držať ministrovi školstva palce.
Ak už sám dôverne nepozná detaily domaturitného vzdelávania, bolo by dobré, aby rozoznával okolo seba tých, ktorí mu dokážu múdro poradiť, od priživujúcich sa kibicov. A aby mal odvahu to, čo je v programovom vyhlásení dobrodružstvom, odložiť bokom.